Túru na Súľovské skaly spolu s deťmi sme plánovali už dávnejšie. Najlepšia možnosť sa nám naskytla v jeden teplý deň koncom augusta. Keďže v tom čase boli búrky takmer každý deň, potešili sme sa priaznivej predpovedi a naplánovali skorý výjazd z ubytka v Rajeckých Tepliciach. (Ten sa nakoniec nekonal, lebo vidina frfľajúcich nevyspatých puberťákov nás nijak nelákala :-D).
Autom sme do Súľova prišli okolo pol 11 a zaparkovali v strede dediny. Hneď nás zaujal krásny výhľad na okolité bralá. Decká objavili hneď vedľa parkoviska kamennú repliku Sovej skaly, ktorú sme poľahky zbadali „sedieť“ na brale na kopci nad dedinou. Spočiatku sme chceli ísť rovno na hrad podľa náučných tabulí po neznačenej trase, ktorá sa za dedinou napája na červenú značku. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť sa kúsok po hradskej na Súľov-parkovisko pred dedinou a vydať sa po zelenej značke, kadiaľ vedie aj náučný chodník. Bol to dobrý nápad.
Prvotný dosť strmý výstup riedkym lesom bol veľmi príjemný. Slnko už začínalo silnejšie pripekať a tak sme sa radi schovali do vlhkého porastu, plného gýčovito krásnych zátiší s machom a koreňmi. Miestami vyčnievajúce skalné útvary a zo začiatku skromné, neskôr veľkolepejšie výhľady robili túto etapu veľmi záživnou, čo ocenili všetci členovia výpravy 😊 Onedlho zmiešaný les prešiel do svetlého bukového, ktorý nám nad hlavami vytváral vysokú klenbu.
Kráčali sme po úžľabine plnej mäkkého lístia a počúvali ticho lesa. Cestu nám spríjemňovali jeho drobní obyvatelia, hoci náš rozhovor sa točil okolo tých najväčších, ktorých by sme veru neradi stretli. Ani nie po polhodine od začiatku túry stromy začali rednúť a dávali tušiť nové možnosti vyhliadky. Niektoré boli označené šípkou či inou značkou a boli ozaj prekrásne. Spokojní sme boli však až vtedy, keď sme objavili Gotickú bránu, ktorá je jedným zo symbolov Súľovských skál.
Zlepencové skalné útvary bizarných tvarov pripomínali hotové skalné mesto, hoci zblízka mi pripomínali skôr zvetralý betón. Tu sme si dali malú pauzu na občerstvenie a fotenie. Idyla by bola dokonalá, nebyť lezeckých ambícií mladšej dcéry, ktorá pocítila prílev energie a zrovna rešpekt z výšok s nami rodičmi nezdieľa. A tak po nejakom tom okrikovaní a sľúbených zákazoch sme radšej pokračovali v ceste na hrad.
Značka nás viedla chvíľu takmer po rovine pomedzi skaly, sem tam sa otvoril výhľad na dedinku Jablonové a jej kameňolom, ktorý sme horlivo fotili. Potom začala stúpať a my sme prekonávali prírodné prekážky v podobe koreňov, skalných stupňov, rozsadlín a briežkov zvažujúcich sa hore i dolu. Táto časť ohromne bavila deti, ale i nás s manželom. Skalné útvary miestami pripomínali pozostatky budhistických chrámov kdesi v džungli v Indonézii 😊.
Posledné úseky smerom na hrad boli náročnejšie, vyskytli sa aj krátke rebríky. V súčasnosti z niekdajšieho strážneho hradu zostalo len torzo – zvyšky múrov s oknami, klenby a v nižšej časti hradu nízka miestnosť, na ktorej sa zachoval aj strop, v súčasnosti zčasti zasypaný pôdou a kameňmi. Práve tam sa nachádza pamätná tabuľka o nešťastí, ktoré sa tu stalo v júli 2008, keď sa tu pred búrkou schovala rodina s dvoma deťmi a do miesta udrel blesk. Matka s mladším 2-ročným synom zásah neprežili, otec zostal v bezvedomí a druhý, vtedy 5-ročný syn prejavil ohromnú odvahu a duchaprítomnosť, keď zišiel dolu do dediny a privolal pomoc záchranárov! Teraz, keď som videla ten terén, ho ešte viac obdivujem. My sme vystúpili na najvyššiu časť hradu, kam sa vchádza po rebríku otvorom v múre. Z tejto plošinky je krásny výhľad na Súľov a celú panorámu Súľovských vrchov, v pozadí tiež časť Malej Fatry až po Kľak s jeho typickým nakloneným tvarom. Rodinná rada konečne rozhodla, že sa tu naobedujeme, čo sa stretlo so všeobecným súhlasom. 😊 Hoci slnko pražilo, ochladzoval nás vetrík a ja (nie veľká milovníčka výšok) som bola rada, že bezpečne sedím...
Z hradu sme zostúpili ďalej po zelenej pomedzi krásne skaly, miestami po rebríkoch, na Lúku pod hradom. Chceli sme v túre pokračovať po červenej cez sedlo Pod Bradou až na Roháč a potom späť do dediny po žltej. Časovo sme boli na tom veľmi dobre, horšie to však bolo s vodou. Zistili sme, že liter vody na človeka v tomto teple nestačí. Odkaz na studničku pri rozcestníku nás potešil a s nádejou sme sa rozbehli nájsť ju (bola totiž slabo označená). Žiaľ, aktuálne bola bez vody a tak sme museli pokračovať len s našimi skromnými zásobami. Vydali sme sa po červenej podľa pôvodného plánu, hoci za veľkého frfľania 50% detí (dvaja boli v pohode). Kráčali sme príjemnou tôňou vysokého lesa, kde-tu nás prekvapili vysoké skalné ihly a iné útvary. Pred sedlom pod Bradou sme prudšie vystúpali až k Štefánikovej vyhliadke, ktorá ponúkala Súľov a oblúk skalnatých Súľovských vrchov trochu z inej perspektívy.
Po dopití posledných zvyškov vody sme sa predsa len rozhodli vrátiť sa späť na Lúku pod hradom a do dediny. Cestou späť sa (azda od únavy, alebo nudy?) naše zraky upierali viac na zem a nachádzali sme pár a potom stále viac a viac hríbov priamo pri chodníku, ktoré nám priam podávali ruky. No keďže sme v NPR, zostávali pekne na svojich miestach, čo rozosmútilo naše mladšie deti. :-D
Od lúky dolu do dediny už cesta viedla krajom lesa a nebola taká zaujímavá, preto sme sa tešili, že na výstup hore sme si vybrali oveľa krajšiu trasu z parkoviska. Mňa a staršiu dcéru lákala pestrosť tunajšej flóry, obdivovali sme fialovú jesienku skrytú v tráve či strapce červených plodov drieňa, no zvyšok rodiny sa hnal ku predu za vidinou veľkej chladenej kofoly! Každý si našiel niečo podľa svojho gusta... Bol to veľmi vydarený rodinný výlet 😊
