- Nachádzate sa tu:
- Domov
- Pamiatky
- Hrady a zámky
- Oravský hrad
Vyhľadaj hrad, zámok, zrúcaninu
Hrady a zámky
Oravský hrad
- Podrobnosti
- Návštevy: 11440
Oravský hrad je považovaný za jeden najkrajších hradov na Slovensku. Nachádza sa v obci Oravský Podzámok. Je to výrazná dominanta oravského regiónu - vypína sa na bralovom útese Skrušínskeho pohoria, nad hladinou rieky Oravy. Hrad je sprístupnený verejnosti.
Oravský hrad, Oravský podzámok, GPS: 49.261846, 19.358543
História
Oravský hrad, kedysi sídlo Oravskej župy, vznikol v 13. storočí na mieste staršieho osídlenia pochádzajúceho asi z rozhrania letopočtov. Prvá písomná historická zmienka pochádza z roku 1267, kedy bol kráľovským majetkom.
Ako hrad vyzeral
Oravský hrad sa člení na horný, stredný a dolný hrad. Horný hrad tvorí Citadela - najstaršia časť hradu, ktorá bola postavená v 13. storočí a slúžila na obranu hradu. (Ako? Veď najstaršia časť je palác alebo? Najstaršou časťou bol palác na hornom hrade je napísané v v 4tom odstavci) Stredný hrad sa skladá z Korvínovho paláca, paláca Jána z Dubovca a obytnej veže. Dolný hrad tvorí Turzov palác, kaplnka svätého Michala, západná a východná bašta, budova fary a obranný systém zložený z prvej, druhej a tretej hradnej brány.
Prístup
Železnica - z Kraľovian, stanica Oravský Podzámok. Turistický chodník - Z Oravského Podzámku po modrej značke cez most cez rieku Oravu.
Foto hradu
Mapa
Povesti a legendy
Ako stavali Oravský hrad
Pred dávnymi časmi prechádzal cez našu krajinu pán Marek s družinou. Slnko už zapadalo, a tak sa utáborili pod vysokou strmou skalou, ktorú obtekala bystrá rieka. Marek si očarený obzeral majestátnu skalu, osvetlenú slnečnými lúčmi. Rozhodol sa, že sa tu usadí a na nedobytnej skale si postaví hrad.
Ľahko sa hovorí, ťažšie sa robí. Uvedomil si, že jeho družina hrad sama nepostaví a iných ľudí okolo nebolo. Zaprisahal sa však, že hrad postaví, aj keby mu samé peklo malo pomáhať. Len čo si pomyslel na pekelníkov, jeden z nich sa hneď pri ňom objavil. Sľúbil, že mu za 7 dní a 7 nocí hrad postaví. Ako odmenu chcel, aby mu Marek upísal svoju dušu. Vraj si pre ňu príde za 77 rokov. Rozmýšľal, váhal, ale túžba po hrade zvíťazila. Zmluvu podpísal.
Čert sa pustil do roboty, vláčil skaly vo dne v noci a hrad rástol ako z vody. Marek sa s nádejou, ale aj so strachom pozeral na svoje budúce sídlo. Srdce mu zvierala stále väčšia úzkosť, a tak sa šiel poradiť k mníchom do kláštora. Povedali mu, aby sa celý siedmy deň modlil. Dali mu kohúta a svätenú vodu, ktorou mal večer pokropiť múry hradu.
Marek poslúchol a vrúcne sa modlil celý deň. Večer pokropil múry hradu svätenou vodou. Hrad bol už takmer hotový, čert niesol poslednú skalu. Tá však bola veľmi ťažká a svätená voda mu nedovolila, aby sa dostal do hradu. Oblietal okolo neho, hľadal miesto, kadiaľ by sa prešmykol. Vtedy však zakikiríkal kohút, ktorý oznamoval brieždenie ôsmeho dňa.
Nazlostený čert zhodil skalu do vody, kde zostala dodnes. Zachovalo sa aj jej meno – volá sa Markova skala. No a nad riekou sa dodnes hrdo vypína krásny Oravský hrad.
V inej povesti sa hovorí, že čert niesol tri balvany a v zlosti ich šmaril do diaľky. Jeden je v rieke Orava, druhý v Dolnej Lehote a tretí na vrchu Šibenica, kde počas protihabsburského povstania popravili vodcu povstania – Gašpara Piku.
Vrch Šibenica alebo krutý koniec Gašpara Piku
Neďaleko Oravského hradu sa nachádza vrch, ktorý dostal meno Šibenica. Tento zvláštny názov sa viaže k udalosti z roku 1672, kedy tu popravili vodcu protihabsburského povstania, Gašpara Piku a jeho spolubojovníkov.
Bolo to v čase veľkých nepokojov, kedy krajinu zasiahlo Tököliho povstanie a bolo odhalené Vešeléniho sprisahanie. Do boja proti panovníkovi sa okrem šľachty začali pridávať aj zemania, hajdúsi a poddaní. Na čelo povstalcov sa postavil zemplínsky zeman Gašpar Pika. Povstalci dobyli Prešov, Bardejov a ďalšie mestá na východe krajiny.
Gašpar viedol časť vzbúrencov aj na Liptov a Oravu. Tu sa k ním pridávalo stále viac povstalcov, hlavne poddaných. Uzavreli dôležité priesmyky, ovládli veľkú časť Oravskej stolice. Na niekoľko týždňov sa im podarilo obsadiť aj Oravský hrad.
Cisár urýchlene poslal proti povstalcom armádu, ktorú viedol generál Špork. Vojsko sa pokúšalo hrad dobyť späť. Aj sa mu to podarilo, dokonca bez boja. Na hrade totiž zostala časť pôvodnej posádky, ktorá odmietla bojovať proti cisárskym vojakom a v noci otvorili Šporkovi brány.
Generál zajal nielen Piku a jeho spojencov, ale aj richtárov obcí, ktorí sa pridali k povstaniu. Nasledoval súd, kruté mučenie a popravy. Gašpara za živa nastokli na kôl, ďalších sťali alebo lámali v kolese. Popravy sa konali práve na vŕšku oproti hradu, ktorý od tých čias volajú Šibenica. Dodnes tento názov pripomína „strašný Šporkov súd“.
Hrozný čin magistra Donča
Počas panovania Karola Róberta z Anjou, bol od roku 1339 správcom na Oravskom hrade magister Donč. Za vernosť a pomoc kráľovi sa stal krajinským hodnostárom, diplomatom, dokonca aj kráľovým poradcom.
Bol to však krutý, bezohľadný a náladový človek. Báli sa ho poddaní, služobníctvo, ale najviac trpela jeho manželka. Spočiatku ticho znášala jeho nálady a nezmyselné, nesplniteľné príkazy. Jedného dňa na hostine prikázal slúžke priniesť Slnko, aby rozjasnilo hodovnú sieň. Slúžka roztrasená odpovedala, že sa to nedá. Hostia sa smiali, ale Donč zúril, že si dovolila pred nimi odvrávať. Prikázal, aby mu priniesli meč a chystal sa nešťastnici odťať hlavu. Vtedy však zasiahla jeho manželka, odvážne sa postavila pred slúžku a bránila ju. Rozzúrený Donč ako pomätený schytil meč a vlastnej žene odťal ruku.
Celá hodovná sieň zamrela, len sluhovia ratovali zamdletú, krvácajúcu pani. Donč stál ako skamenený, až keď precitol, uvedomil si svoj hrozný čin. Daromná bola jeho ľútosť, už sa stalo. Pani zomierala dlho a v krutých bolestiach. Pred smrťou si dala manžela zavolať a žiadala ho, aby už nikdy nikomu neublížil. Potom mu tá dobrá, nevinná duša odpustila. Odvtedy Donč neprehovoril ani slovo, sedával sám vo veľkej knižnici a pozeral kamsi doďaleka. Po niekoľkých mesiacoch sa utrápený aj on pobral za svojou ženou.
Od tých čias sa na hrade dva krát do roka objavuje Biela pani – pani Dončová. Raz v deň, keď zomrela ona, druhý krát na výročie smrti svojho muža. Objavuje sa hlavne v noci, no vraj ju videli aj cez deň. Zjavuje sa ako biely opar, jednu ruku má položenú na prsiach a modlí sa za spásu svojho muža.
Biela holubica a jastrab
Bolo to dávno, okolo roku 1441, keď na Oravskom hrade pôsobil ako kastelán Peter Komorovský. Každý sa bál jeho krutosti a násilníckej povahy. Aj ako vojak bol nespoľahlivý. Raz bojoval na strane kráľa, inokedy sa s Jiskrovými husitmi spojil proti nemu. A keď práve nebojoval, tak so svojou bandou prepadával okolité dediny, kupcov, pocestných. Nikto nebol pred ním v bezpečí.
Medzi jeho obľúbenú zábavu patrili aj únosy mladých dievčat z okolia. Raz dal zo svadby uniesť nevestu Marienku, aby si uplatnil právo prvej noci. Drábi vtrhli do kostola, a keď odvážny kňaz vyzýval svadobčanov na obranu, banditi ho ťažko zranili. Kým drábi unášali nevestu na hrad, umierajúci kňaz preklial Komorovského, aby jeho hriešny život ukončil blesk z neba.
Na hrade sa vydesená Marienka nechcela Komorovskému podvoliť, utiekla pred ním k oknu a radšej sa vrhla do priepasti. Komorovský neveril vlastným očiam a rozbehol sa za ňou. Keď pristúpil k oknu, zrazu ho zasiahol blesk a on zhorel na uhol.
Čoskoro si ľudia v okolí všimli, že okolo hradu lieta biela holubica, ktorú prenasleduje jastrab. Hovorí sa, že je to Marienka a šľachtic Komorovský.
Čierna pani
Keď sa stal pánom Oravského hradu palatín Juraj Turzo, a jeho prvá manželka Žofia Forgáčová zomrela, zaľúbil sa do barónky Alžbety Coborovej. Čoskoro bola svadba. Alžbeta bola nielen krásna a múdra, ale aj veľmi poriadkumilovná. Aj keď sa jej muž pominul, hospodárila veľmi rozumne, vzorne sa o hrad starala a stále dbala na poriadok.
Povesť hovorí, že dodnes chodieva v noci po komnatách a nádvoriach hradu. V čiernych šatách s lampášom v ruke kontroluje každý kút. Aj po smrti dohliada na hrad. Plní sľub, ktorý dala svojmu manželovi.
Tököliho zamurovaný poklad
Napätá situácia v Uhorsku sa dramaticky zhoršovala a po nevýhodných dohodách panovníka sa uhorskí magnáti začali búriť. Pripravovali protihabsburské sprisahanie. Dostalo meno podľa Františka Vešeléniho, ktorý stál na jeho čele.
Prvou manželkou Františka bola Žofia Bosniaková a druhou Mária Séčiová, nazývaná aj „Muránska Venuša“. Vešeléni však zomrel skôr, ako mohol svoje zámery uskutočniť, a skôr, ako bola činnosť povstalcov odhalená. Napriek tomu sa správy o pripravovanom sprisahaní dostali až na dvor panovníka. Okamžite začal prenasledovať všetkých, ktorí sa do pripravovaného sprisahania zapojili.
Jedným z prenasledovaných bol aj Štefan II. Tököli, ktorý bol od roku 1653 správcom na Oravskom hrade. 1. novembra 1970 cisár vydal rozkaz Štefana zatknúť a zhabať jeho majetky. Cisárske vojská pod vedením generála Heistera začali hrad dobýjať. Napriek silným delám a najmodernejšej technike sa im to nedarilo.
Ťažko chorý Tököli sa ešte pred smrťou postaral o bezpečný útek svojho syna Imricha. Keď Štefan 4.decembra zomrel (podľa niektorých zdrojov spáchal samovraždu), velenie na hrade prebral Ambróz Kecer so sestrou Klárou. Disciplína hradnej posádky sa uvoľnila. Kecer Heisterovi sľúbil, že hrad odovzdá bez boja, ale žiadal voľný odchod posádky.
Predtým však dal do hradných múrov tajne zamurovať Tököliho cennosti. Brány sa otvorili 10.decembra 1670 a do hradu vstúpilo cisárske vojsko pod vedením grófa Pavla Esterháziho. Darmo hľadali Štefanov majetok a cennosti, nič nenašli.
Až neskôr jeden murársky pomocník grófovi Esterházimu prezradil, kde cennosti zamurovali. Nájdené poklady zhromaždili a odviezli do Viedne.
