Hrady a zámky

Tematínsky hrad (Tematín)

Podrobnosti

Napísané: 03. jún 2021

Návštevy: 3820

Tematín je malebná zrúcanina v JZ časti pohoria Považský Inovec, v katastri obce Lúka, neďaleko Piešťan. Predpokladá sa, že vznikol ako kráľovský hrad, po roku 1242, tesne po tatárskom (mongolskom) vpáde. Postavili ho na konci rozložitého vápencovo – dolomitového chrbta, na mieste staršieho hradiska. Je situovaný na temene bočnej rázsochy, ktorá vybieha medzi Lúčanskú a Hrádockú dolinu. 

Z hradu je pekný výhľad na časť Podunajskej nížiny s výbežkami Karpát a Myjavskej pahorkatiny v pozadí.

Prvýkrát sa spomína v roku 1270, keď ho komes Michal, prívrženec budúceho kráľa Štefana V., ubránil pred vojskami panovníka Bela IV. Plnil strážnu a signalizačnú funkciu. Spolu s okolitými hradmi  Beckov, Trenčín a Čachtice chránil Považie. Strážil aj veľmi dôležitý brod cez Váh, čo sa spomína v listine z roku 1453. Zároveň tu boli uložené dôležité dokumenty panstva, napr. majetkové listiny, dokumenty zo súdnych sporov...

Koncom 17.storočia hrad stratil svoju funkciu, lebo šľachta sa presťahovala do pohodlnejších a honosnejších kaštieľov a kúrii v okolitých obciach – Brunovce, Lúka.  Posledný dokument týkajúci sa Tematína pochádza z roku 1721 a uvádza sa v ňom, že hrad je prázdny a opustený. 

Od roku 2007 sa tu angažuje OZ Hrad Tematín. Dobrovoľníci pomocou grantov hrad postupne upravujú, spevňujú, rekonštruujú za výdatnej pomoci odborníkov, pričom používajú dobové techniky a postupy prác. Návštevníkov poteší malý bufet, krytá miestnosť s posedením, výhľadové lavičky, niekoľko ohnísk v okolí.

Ako sa na hrad dostanete

• Chatová osada Bezovec – po  modrej značke lúkou, aj lesom (4 km, okolo 1 h – 1 h 30 min). Najmenej náročná a najkratšia trasa.
  PARKOVANIE – oproti penziónu Bezovec, alebo pred chatou Šport
• Obec Lúka – po  modrej značke (6,1 km,  2 h – 2 h 15 min). Z námestia po lesnej ceste, v závere prudké stúpanie.
• Hrádok – po  modrej značke, do časti Dolina, odtiaľ po  žltej značke (3,8 km, 1 h 15 min – 1 h 45 min) asfaltovou cestou Hrádockou dolinou, neskôr odbočiť vpravo do kopca. Z obce vedie na hrad aj neznačená cesta vhodná pre horské bicykle. V dedine treba prejsť cez potok, vpravo popri domoch, poza kopec Chlm, po ľavej strane prechádza cesta okolo chatiek a stúpa dolinou. Pred koncom serpentíny je odbočka vpravo až pod hrad.

Osobnosti na hrade

Od vzniku v 13. storočí do zániku v 1710 sa tu vystriedalo mnoho majiteľov

1270 - komes Michal z rodu Rosdovcov, prvá písomná zmienka prívrženec budúceho kráľa Štefana V., ubránil hrad pred vojskami panovníka Bela IV.
Prelom 13. – 14.st. Matúš Čák Trenčiansky – hradu sa zmocnil násilím vylepšil opevnenie, na J strane dal postaviť mohutnú hranolovú vežu
Od marca 1321 Po smrti Matúša Čáka Hrad v majetku kráľovskej komory – panovník Karol Robert z Anjou
1348 – 1524  UJLAKIOVCI magister Vavrinec so synmi, mal slovenský pôvod, k menu si písal Tóth (Slovák, lat. Sclavus) dostal hrad ako donáciu od kráľa Ľudovíta I. Veľkého. Tematín čoskoro prevzal jeho syn, neskorší palatín Mikuláš Kont, kráľovský pohárnik, zakladateľ magnátskeho rodu Ujlakiovcov Jeho rod vlastnil Tematín do roku 1524 do vymretia rodu po meči
1524 – 1636  TURZOVCI Alexej I. Turzo z Betlanoviec, kráľovský taverník odkúpil hrad od kráľa Ľudovíta II. Jagelovského za 25 tisíc zlatých; získal aj ďalšie ujlakiovské majetky – vodný hrad Šintava a Hlohovec 1543 zomrel bez mužského potomka viac ako 50 rokov sa o majetok hádali a súdili rodinní príslušníci
1598 Stanislav III. Turzo zdedil hrad po dlhých sporoch; bol pravnukom Alexejovho staršieho brata Juraja, neskôr v rokoch 1622 – 1625 sa stal palatínom dal hrad opraviť a opevniť, z Talianskych Benátok pozval zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho pribudlo predbránie, neskôr opevnené predhradie s 2 nárožnými baštami, ktoré posilnila podkovovitá bašta tzv. bolverk s vonkajším predbráním V roku 1625 Stanislav zomrel počas liečenia v piešťanských kúpeľoch, pochovali ho v Levoči TURZOVCI hrad vlastnili do vymretia rodu po meči, keď zomrel Stanislavov syn Michal (1636)
1636 hrad vo vlastníctve kráľovskej komory nasleduje rozpredávanie majetku
1638 barón Ján Rotal a jeho súrodenci dostali panstvo od panovníka do zálohu Tematín sa cez manželov a deti ženskej vetvy Turzovcov dostal do spoluvlastníctva viacerých rodov
1658 Berčéniovci – jedni zo spoluvlastníkov Po dobytí Nových Zámkov Turkami našli útočisko na Tematíne V decembri 1665 sa na hrade narodil Mikuláš Berčéni, neskorší najvyšší Rákociho veliteľ a posledný majiteľ hradu
1694 spoluvlastníkom Čákiovcom hrad skonfiškovali za účasť v Tököliho povstaní; majitelia však už žili v kaštieli v Brunovciach
1710 po potlačení povstania cisárske vojská pod vedením generála Heistera hrad obliehali, pričom ho poškodili V tom čase už bývali Berčéniovci v kaštieli v Brunovciach a v Lúke, o hrad nemali záujem Mikuláš Berčéni pred cisárskym vojskom ušiel najskôr do Poľska, neskôr do Turecka, kde v roku 1725 zomrel vo veku 59 rokov
1721 posledná písomná správa o hrade Od 2007 prebieha rekonštrukcia hradu, činnosť dobrovoľníkov OZ Tematín

Šľachtic Alojz Mednyanský v knihe „Malebná cesta dolu Váhom“ z roku 1826, opisuje návštevu Tematína takto: „Keby nie výhľadu a niekoľko nezvyčajných rastlín odškodňujúcich 2 – hodinový namáhavý výstup, oľutovali by sme návštevu zrúcanín. Spustošenie zničilo ešte aj stopy po rozčlenení budovy, podľa ktorého by sme si mohli urobiť akú-takú predstavu o vnútornej úprave tohto význačného hradu.“

Ako približne hrad vyzeral si možno predstaviť z uvedeného súpisu pred jeho zánikom

PRÍZEMIE - Na prízemí vpravo, pri vchode do hradu, sa nachádzala zásobáreň, vedľa nej kuchyňa a 3 izby. Z nich sa dalo vstúpiť do dvoch klenbových miestností. Okrem toho tu bola stajňa a voziareň.

PODZEMNÉ PRIESTORY - Z nádvoria dolného hradu viedli schody do podzemia s množstvom pivníc.

PRVÉ POSCHODIE - Tu sa nachádzali 4 obytné miestnosti s výhľadom na hradné nádvorie. Bola tu aj hradná sála s ôsmimi oknami, jedáleň, kaplnka, izba s klenbovým stropom a miestnosť, ktorá slúžila ako kúpeľňa. Vedľa kaplnky boli pri hradnej veži 2 miestnosti, ku ktorým viedlo drevené točité schodisko. Na tomto poschodí bol aj byt kastelána.

DRUHÉ POSCHODIE - Za ťažkými železnými dverami bola klenotnica, zásobáreň a 2 menšie miestnosti.

VEŽA - Vo veži skladovali obilie. Hradní drábi obývali vo veži vyhradené miestnosti, vybavené kvalitnou výzbrojou.

ZAUJÍMAVOSŤ - Súpis uvádza aj 4 perzské koberce, ktoré používali v niektorých miestnostiach hradu ako závesy na steny.

Dôležité prestavby a úpravy hradu

Najstaršie budovy z 13.storočia – 4-boká veža a palác boli sústredené v hornej časti hradu. Obklopoval ich hradný múr, cez ktorý viedol na nádvorie gotický portál (ozdobná brána).

14.storočie – dôležité úpravy urobil Matúš Čák Trenčiansky. Vylepšil opevnenie, na južnej strane dal postaviť mohutnú hranolovú vežu.

V druhej polovici 16.storočia, sa majiteľom stal Stanislav III. Turzo. Dal hrad opraviť a hlavne opevniť, aby udržal krok s novou vojenskou technikou. Pozval z Talianskych Benátok zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho. Pribudlo predbránie, neskôr opevnené predhradie s 2 nárožnými baštami, ktoré posilnila podkovovitá bašta – bolverk. Vstup do predhradia a predbránia chránili skalné priekopy. Hornú časť hradu od dolného nádvoria oddeľoval malý a úzky priechod.

V 17.storočí nasledovali posledné úpravy hradu, vznikli hlavne ďalšie obytné časti v hornom hrade.

Dobová rekonštrukcia hradu z roku 1700 sa nachádza v Parku miniatúr v obci Podolie, ktorá je vzdialená asi 13 km od kúpeľného mesta Piešťany. Tento model bol postavený v mierke 1:50.

Povesti o tom, ako vznikol názov hradu, ale aj iné...

„Harmatka – Kvapka rosy“

Krajinu, ktorá sa pred mnohými rokmi stala domovom Slovanov, dobyli staromaďarskí bojovníci. Dobyli aj hradisko, ktoré stálo vysoko v horách Považského Inovca. Jeden z vojakov, ktorý sa mimoriadne vyznamenal v boji, dostal ako odmenu práve územie okolo hradiska.

Do nového sídla si priviedol so sebou jedinú dcéru. Volali ju Harmatka – Kvapka rosy. Matku už nemala, tak ju vychovával otec. Naučil ju všetko to, čo vedia bojovníci – výborne jazdila na koni, zručne narábala so zbraňami. Raz na divokom love sa však smrteľne zranila. Zronený otec ju pochoval priamo vo svojom sídle. Harmatkin snúbenec s dovolením otca postavil na tomto mieste kamenný hrad, ktorý nazvali Temetöhely, čo znamená Cintorín alebo Pohrebisko. Časom ľudia zmenili názov na Tematín.

Nerovná láska

Na novom hrade, ktorý ešte nemal meno, býval kedysi dávno rytier. Žil bezstarostne, rád sa bavil, poľoval a zúčastňoval sa na rytierskych turnajoch. Mal dcéru, ktorá si tiež veselo užívala život. Prechádzala sa po horách, rada navštevovala ľudí, ktorí žili v podhradí v chudobných chalúpkach. Jedného dňa sa zatúlala na salaš. Tu stretla pastiera, mladého bačovho pomocníka a obaja sa do seba zaľúbili. Od toho dňa sa stretávali každý deň. Keď sa otec dozvedel o tomto nerovnom vzťahu, dcéru zamkol na hrade a pastiera dal zabiť. Nešťastná dievčina sa dozvedela, čo otec urobil a od žiaľu onedlho zomrela. Až vtedy si otec uvedomil, čo spôsobil svojim nerozvážnym činom. Chcel svoju chybu napraviť aspoň tak, že oboch mladých ľudí pochovali spolu, do jedného hrobu. A pretože hrob bol priamo na hrade, bezmenný hrad nazvali Tematín, maďarsky Temető, čo znamená cintorín.

Strážcovia Tematína

Rákociho povstanie sa blížilo k svojmu koncu. Cisárske vojsko dostalo za úlohu dolapiť hlavného veliteľa povstania, Mikuláša Berčéniho. Vypravili sa teda obsadiť jeho sídlo, hrad Tematín.

Mikuláš však dostal správu o úmysloch armády, zobral si na hrade najpotrebnejšie veci a pod rúškom tmy  utiekol do lesov. Zastavil sa v horárni u svojho verného poddaného, Janka Sekeru. Požiadal ho, aby hrad strážil, pokiaľ sa nevráti. Cisárski vojaci po 3 dňoch hrad dobyli a chystali sa ho vyrabovať. No prekvapení a vystrašení zbadali v tajomnom mesačnom svetle na hradbách hájnika a jeho psa Iskru. Pretože si mysleli, že sú to duchovia, od strachu sa rozutekali na všetky strany. Janko Sekera hrad statočne strážil, no pán sa nevracal. Pretože ho nikto nezbavil povinnosti, zostal hrad strážiť aj po smrti, pričom ho sprevádzala verná Iskra. Tentokrát už ako duchovia každú noc o polnoci obchádzajú zrúcaniny a dohliadajú na dodržiavanie poriadku.

Alojz Mednyanský opisuje v knihe Malebná cesta dolu Váhom tieto udalosti takto (skrátená verzia) :

Po bitke pri Romhányi 22. januára 1710, keď boli vzbúrenci porazení, ich vojsko sa celkom rozpadlo. Velitelia sa dohodli, že sa stretnú v Poľsku a všetci sa rozišli domov, aby si pobalili potrebné veci. Aj Berčéni odišiel na Považie, na svoje panstvo.

V kaštieli v Brunovciach ho zastihla správa, že ho prenasleduje cisárska armáda. Rýchlo vyšiel na Tematín a zobral si najpotrebnejšie veci. S francúzskym kapitánom, ktorý bol veliteľom obrancov hradu, pripravili prenasledovateľom malú lesť.  Priviedli poddaného, ktorý sa na Berčéniho  veľmi podobal a vysvetlili mu, čo má robiť. Berčéni sa medzitým prezliekol do sedliackych šiat a v noci ušiel do lesa. Poddaný si zase obliekol šaty Berčéniho. Keď prišlo cisárske vojsko, kapitán ich požiadal, aby 3 dni počkali a neútočili. Ak im nepríde pomoc, po uplynutí tohto času im vydá hrad bez boja. Cisárski vojaci súhlasili, lebo aj oni čakali na posily s delami.

Berčéni sa zatiaľ po strastiplnej ceste dostal do Poľska.

Po 3 dňoch sa brány hradu otvorili a generál Heister ho obsadil. Našiel a zajal prezlečeného „Berčéniho“ a odviedol ho do Prešporka.

Tu vyšla pravda najavo. Zámenu objavil jeden nemecký dôstojník, ktorý vyhlásil :„Aber das ist kein Bertcheni ! – Ale to nie je Berčéni !“ Falošný Berčéni putoval do väzenia. No aj tu si poradil. Každý deň hrával so strážcom kocky a nechával ho vyhrávať. Za peniaze si strážca kúpil víno, a keď dobre potúžený  zaspal, „Berčéni“ mu zobral kľúče a z väzenia ušiel. Putoval až do Poľska, kde sa s pánom Mikulášom stretol a vyrozprával mu svoj príbeh. Ten ho za odvahu a oddanosť bohato odmenil.

Drak na Tematíne

Tematínske väzenie bolo postrachom ľudí z celého Považia. Rozprávali si o ňom rôzne strašidelné historky. Jeden z príbehov hovorí, že na Považí, pri hrade Tematín žil drak, ktorý trápil obyvateľov Hrádku a celého širokého okolia. Svoje hniezdo si urobil v útrobách vrchu, na ktorom stojí hrad.

Práve v tom čase dal hradný pán zavrieť do pivničnej kobky sluhu Ďura. Ďuro totiž tak dlho kontroloval kvalitu vína z panských sudov, až ho našli spitého pod obraz Boží. V tmavej kobke v hradnej pivnici si nešťastník odpykával trest a spytoval svedomie.

Raz v noci sa z väzenia ozval príšerný rev a lomoz. Keď stráž išla skontrolovať čo sa deje, Ďura nikde nenašli a v podlahe bola obrovská prepadlina. Hradný pán dal do kobky nastražiť železnú pasu a ako návnadu  pred ňu priviazali ovečku. Stráž išla ráno zistiť, či sa v kobke niečo udialo.  Po ovečke nebolo ani chýru, zato sa s hrôzou pozerali na zmietajúceho sa chyteného draka.

Všetci ľutovali úbohého Ďura, akú hrôzu musel prežiť. No hradný pán si šomral popod fúzy, že už ani drak nemá slušné vychovanie. Vyberie si radšej poddanskú zberbu, namiesto toho, aby si pochutil na urodzenej panej. No a prepadlisko potom dlhé roky slúžilo väzňom ako úniková cesta. Na slobodu sa dostali tajnou šarkaňou dierou. Čo sa potom s drakom stalo, už povesť nič nehovorí.

Anna Rosina Listiusová - krvilačná šintavská bosorka

Začiatkom 17.storočia sa pánom Tematína, Šintavského vodného hradu a Hlohovca stal Stanislav III. Turzo. Bol vzdelaný, sčítaný, študoval na talianskych univerzitách, ovládal 5 jazykov.  Po otcovej smrti sa venoval správe rodinných majetkov. V  rokoch 1622 – 1625 sa stal palatínom.

Hoci mal krásny hrad na Považí, najradšej sa zdržiaval na Šintavskom vodnom hrade. Tu sa aj zoznámil s mladučkou grófkou Annou Rosinou Listiusovou.

Anna Rosina sa narodila v roku 1583, v rodine baróna Jána Listhiusa zo Sedmohradska a Anny Nauhasovej z Kopčian na Záhorí. Strýko jej matky, Mikuláš Oláh, bol ostrihomský arcibiskup. Onedlho, v roku 1598 sa Stanislav s 15 – ročnou Annou oženil, napriek nesúhlasu staršieho brata Juraja. Mali spolu 3 deti. K svojim deťom sa správala ako veľmi citlivá a milujúca matka.

Anna sa rada bavila, vyhľadávala stretnutia s vyššou spoločnosťou, zúčastňovala sa na báloch, plesoch, navštevovala príbuzných. Časom sa ukázalo, že má veľmi divnú povahu. Často menila nálady, bola neznášanlivá, krutá voči všetkým okolo seba. Počas neprítomnosti manžela týrala služobníctvo, aj poddaných. V archívnych záznamoch je dokonca zmienka, že ju podozrievali  z „bosoráctva“. Na šintavskom hrade sa totiž často stretávala s podozrivými ľuďmi, preto ju miestni poddaní volali „Šintavská bosorka“.

Keď Stanislav zistil, čo sa deje, dal Annu na niekoľko rokov zatvoriť do žalára v Čachticiach. Tu sa údajne stretla s Alžbetou Bátoryovou, s ktorou ju dokonca historické pramene porovnávajú. Na rozdiel od Alžbety však Anna mučila a vraždila nielen mladé dievčatá, ale aj mužov, starých ľudí a deti. Stanislav jej časom odpustil, tak si znova užívala slobodu. Nie však nadlho.

V spoločnosti sa začali šíriť klebety, že má mnoho milencov. Bol medzi nimi aj Štefan Pálffy z Červeného Kameňa. Keď gróf Peter Fábry priniesol túto informáciu Stanislavovi, Pálfy bez stopy zmizol a Annu zatvorili na hrade Tematín. Pretože nedokázala potlačiť násilnícke sklony, po odchode manžela do Viedne, využila príležitosť a znova ušla do Šintavy. Pomohol jej pisár Vincent, ktorý pre ňu vystavil falošné potvrdenie. V ňom sa uvádzalo, že Stanislav povoľuje manželke slobodný pobyt na Šintavskom hrade.

Stanislav v roku 1625 zomrel za podozrivých okolností. Oficiálne sa uvádza, že zomrel počas liečenia v piešťanských kúpeľoch, no je možné, že ho otrávila urazená Anna, ktorá sa výborne vyznala v bylinkách. Anna sa ešte v tom istom roku vydala za Juraja Pográniho. Juraj čoskoro spoznal pravú povahu svojej mladej ženy a definitívne ju vylúčil zo závetu. Zomrel 4 roky po svadbe. Ako Juraj popisoval charakterové vlastnosti svojej ženy priblíži úryvok z jeho závetu :

„Moja vyššie uvedená družka v manželstve ma opustila, keď som bol ťažko chorý, vzala mi lieky a prekliala mňa aj celú moju rodinu, čo som počul na vlastné uši. Vykrikovala hnusné nadávky, ktoré sa ma týkali, zobrala mi jedlo, pitie aj kuchynské náčinie, vzala mi vankúše spod hlavy a periny aj plachty, takže som musel spať na sene. Vlámala sa do mojich cestovných truhlíc, čoho som bol svedkom, zobrala mi peniaze a listy. Keďže som bol vážne chorý, nemohol som proti tomu nič robiť. Nedodržala svoj manželský sľub a bola ku mne veľmi krutá v mojej ťažkej chorobe, a dokonca mi napľula na bradu. Nedovolím, aby čokoľvek zdedila, ani vtedy, ak si do konca svojho života ponechá moje meno“.

Po Jurajovej smrti sa stala neobmedzenou paňou na celom panstve – v Šintave, Seredi, Hlohovci, Pustých Sadoch, na Tematíne. Pokiaľ boli obeťami Anny iba poddaní, podarilo sa jej skrývať svoje temné vášne. Mŕtvych dala tajne pochovať, alebo rozhlásili, že zomreli na týfus. Osudným sa jej stalo, keď ušla týraná slúžka Magdaléna Szolosiová zo zemianskeho rodu. Kým podľahla zraneniam, stihla rodine porozprávať o strašných praktikách svojej panej.

Násilnosti a vraždy vyšli najavo a 29. júna 1637 palatín Mikuláš Esterházi začal vyšetrovanie. Vypovedalo okolo 80 svedkov, okrem viacerých násilností jej dokázali aj 12 vrážd (2 mužov a 10 žien a detí). Najvyšší dvorský súd odsúdil Annu na stratu hlavy a majetkov. Vďaka vplyvu príbuzných na panovníckom dvore trestu unikla a 27. marca 1638 jej panovník Ferdinand III. udelil milosť. Anna Rosina dožila svoj život v izolácii na Šintavskom hrade, pod opatrovníctvom Mikuláša Esterházyho. Tu aj v roku 1643 zomrela.

Možno by stálo za zamyslenie, čo spôsobilo alebo odštartovalo jej sadistické správanie, a tiež akým druhom duševnej poruchy trpela.

• Predch.
• Nasl.