Zakázané ovocie chutí najlepšie. Aj malé deti to vedia a skúšajú rodičovskú trpezlivosť, keď sa i po stýkrát snažia urobiť nedovolené veci. My dospelí nie sme iní. Verejnosti voľne nesprístupnené vrcholy nás turistov vždy trošku škrú. Hlavne preto, že nie sú až tak preľudnené a človek v nich naozaj nájde ticho a pokoj.

Často navštevované a ľuľmi bohato obsypané vrcholy nás naopak odrádzajú. Preto si za dnešný cieľ vyberáme Furkotský štít. Predsa len je veľmi blízko povolenej trasy do Bystrého sedla a nebudeme mať až tak veľké výčitky pri odbočovaní z trasy. Rano okolo 6:30 vyrážame zo Štrbského plesa po žltej značke Mlynickou dolinou. Jemné stúpanie po skalách až po vodopád Skok je každému známe. Nám praje aj krásne augustové počasie, ktoré nás dobíja energiou.

POZOR: Na Furkotský štít a Hrubý nevedú oficiálne turistické chodníky. Výstup na tie vrchy je oficiálne možný len v sprievode horského vodcu.

Kto má málo času, zhruba hodinku, vodopád je určite vhodnou destináciou na uspokojenie turistického ducha :) Moje vnútro sa už teší na sneh a presne viem, ktorá trasa bude jednou z prvých skialpinistických cieľov nasledujúcu sezónu.

Skalnatý terén s príjemným prevýšením vedúci širokou dolinou, pred nami vysvietený Štrbský štít, poloprádzna dolina a len zopár vykúkajúcich kamzíkov. Je sa na čo pozerať.

Trasou míňame aj jeden zo smutných monumentov - pamätník leteckej havárie vrtuľníka z 1979 roku, kde zahynuli 7 ľudia. Aj tieto tragédie v nás zväčšujú pocit rešpektu voči týmto, občas veľmi nebezpečným skalám. Zároveň prichádza aj pocit rešpektu a vďaky všetkým odvážnym záchranárom. Ďalšie zvieratká v názve, Kozie pleso a dostávame sa na koniec dolinky k Capiemu plesu. Stále sa držíme žltej značky a po ľavici sa vydávame do kopcov serpentínami. Stúpanie po skalkách je konečne fyzicky zaujímavejšie. Odmenou sú nám výhľady na krásne štíty. Štrbský štít a pod ním - po pravici Capie pleso, po ľavici Okrúhle pleso.

Ocitáme sa pod vrcholom a stačí prejsť sedlo Bystrá lávka, kam ukazuje aj žltá značka. My sa však rozhodneme odbočiť mimo chodníka doprava, kde sa do nás zavŕta značka Stop. Áno, nerobíme to radi, ale keď už toľkí boli pred nami, nemôže byť tento náš dnešný cieľ až taký nebezpečný.

Kráčame si zopár metrov stále rovno, po zjavne menej upravenom teréne až sa dostaneme pod suťovisko.

Hŕba skál, veľmi sa nám do toho nechce, ale keď toľko ľudí vyliezlo tento žľab, prečo by sme ho nezvládli aj my. Po pár metroch sa šmýkame a ja si už v duchu nadávam, prečo mám občas také blbé nápady. Dole žľabom vedúcim až k jednému z plies sa radšej s mojím strachom z výšok ani nepozerám a radšej si ani nepredstavujem cestu späť. Tá nakoniec tadiaľ neviedla, nakoľko sme našli omnoho ľahšiu a tú pravú trasu z Furkotského štítu.

Po pár minútach nadávania a prešmykovania, sa ocitáme na vrchole. Výhľady nám vyrážajú dych. Otvára sa nám panoramatický výhľad na Veľké Solisko, Vyšné Wahlenbergovo pleso (celú Furkotskú dolinu), Ostrú a našu národnú pýchu Kriváň, samozrejme aj na druhú stranu do Mlynickej doliny.

Nezdá sa nám, že vrchol je tak blízko, tak sa vyberieme hrebeňom. Terén je dosť exponovaný, žiadne značky, jedna retiazka. Rozmýšľam, v ktorom úseku sa otočím a Peťa zaplavujem otázkami, či si je vedomý, že ma musí manželovi vrátiť živú. Ukľudňuje ma, že ani on neočakával takú exponovanosť a pomaly to zvládneme. V duchu sebe aj jemu miliónkrát nadávam. Nebolo by mi lepšie ležať doma na tráve s výhľadom na Tatry? Nie, vždy sa musím niekam teperiť a zvyšovať hladinu svojho adrenalínu. Zhruba 40 minút sa predierame skalami až sa dostaneme na vrchol. Od parkoviska nám trasa trvala necelé tri hodinky. Konečne, wau! Výhľady sú pre nás jednými z najkrajších aké sme videli. Celý čas máme pocit, že sedíme na vrchole Furkotského štítu.

Týždeň po túre mi pípne správa od Petra. “Počuj Karin, pozeral som mapy, lebo sa mi to nejak nezdalo a my sme boli až na Hrubom vrchu.” Čiže náš cieľ sme len tak “prešli” a ocitli sa oveľa ďalej ako sme plánovali. Krásny pocit byť ďalej než ste chceli :) Doprajem aj Vám pokochať sa zopár výhľadmi.

Prvý štít, na ktorom stoja dvaja šarvanci je Furkotský a ten v úzadí za ním je Veľké Solisko.

Výhľad na Krivaň.

Cesta späť je podstatne ľahšia, aspoň vieme, kadiaľ ísť a už to nie je pre nás úplne neznáma. Z Furkotského štítu však neodbočujeme doľava dole do sypajúceho sa štrku, ale ideme si priamo dole po peknej ceste. Miestami na skalách nachádzame vyblednuté žlté značky. Po chvíľke sa dostávame na oficiálnu trasu pod Bystrú Lávku. Nie som zvyknutá chodiť mimo vyznačených chodníkov a priznám sa, po celý čas som mala zvláštny pocit. Zakázané ovocie mi síce chutilo, ale nabudúce si rozmyslím, či do takého niečoho pôjdem. Reči sa hovoria a chlieb sa je, uvidíme ako to dopadne.

Zostup do Furkotskej doliny je strmší, lemovaný retiazkami, pre zvykmutých turistov žiaden problém. Kto má problém s výškami, najhorší je začiatok, potom si už zvykne.

Krásnou cestičkou schádzame a tešíme sa z Furkotského štítu. Opäť sa vidíme na skialpoch a objavujeme nové trasy, ktoré sú vhodné na zimu. Začiatok je kamenistá cesta, neskôr prechádza do trávnatých ciest. Počet turistov sa badateľné zvyšuje. Cestou odbočíme na modrú značku k Chate pod Soliskom. Už tu nie je oáza ticha, ale “kŕdeľ mravcov” rozlezených na každom kúsku. Máme pocit, že na Solisko je vyhlásená národná púť, ale.. nie je. Záujem o hory narastá, hlavne ten lanovkový, rýchlo dostupný. Je to lepšie ako nič. Pivo a káva za odmenu majú opäť tu jedinečnú chuť, akú doma pri telke nedosiahnete. Rýchla cesta dole zjazdovkou je najnudnejšia z celého dňa. Avšak práve tie najnudnejšie trasy nás často učia vážiť si tie, ktoré sú síce ťažšie, ale nakonci o to nádhernejšie.