Od Tlstého javora po Červenú skalu?
- Napísal: Vincenc Babočka
Taký bol plán. S troma prestupmi som dorazil na miesto až okolo poludnia 7. augusta. Vystupuje ešte jeden turista – ten sa však vytráca na huby. Namažem sa opaľovákom, dotiahnem popruhy na ruksaku, pripnem rolničku a vyrážam.
Začiatok cesty a rúbaniská pri Sihle
Okrajom lúk nad Sihlou sa dostávam k rozsiahlemu rúbanisku. Od Čierneho Baloga nebolo prvé ani posledné. Nožík sa mi vo vrecku otvára, keď si pomyslím, ako sa tá naša politická zberba obohacuje na sanácii lykožrútovej kalamity. So stromami zmizla aj značka a trošku som sa zatúlal. Teraz ma vedie k smerovníku na Kysuci-Uhliarke.
Hypnotická hora – Klenovský Vepor
V diaľke sa črtá hypnotická, akoby stolová hora, za ktorú by sa nehanbil ani Stephen Spielberg v Stretnutí tretieho druhu. Klenovský Vepor. S kalným pohľadom v očiach a otvorenými ústami teda pokračujem, kým sa mi nestratí za stromami. Pozvoľné stúpanie útržkami bukového či smrekového lesa plného malinčia ma neustále pozýva na pašu. Nebránim sa. Riedkymi korunami stromov sa trbliecu teplé lúče augustového slnka. Nikam sa neponáhľam. Úžasná pohoda.
Útrapy výstupu a noc na horárni Pod Vartou
Na osirelých Troch chotároch sa znova „neviem trafiť“ do značky. Podarilo sa to až na tretí pokus. Vítajú ma lúky s trávou azda po prsia. Spev vtákov však onedlho zrušia motorové píly. Rúbanisko tesne pod Veprom „je ešte teplé“. Moje „motory“ sa však už začínajú prehrievať. Som nevyspatý, kašlem a prichádza únava. Napriek sladkému povzbudeniu sa strmý výstup na vrchol magickej hory nezaobíde bez početných prestávok. Hore musím na chvíľu „zalomiť“. K starej horárni Pod Vartou je to pol hodina. Snáď len vďaka zotrvačnosti som tam dorazil pred západom slnka. Všetko bolo inak ako som čítal na nete: podkrovie určené pre „neohlásených“ pocestných s matracmi bolo zaprášené a rozhádzané; prízemie, ku ktorému kľúč mal byť na pobočke Lesov SR v Rimavskej Sobote, zasa otvorené a jeho interiér zdemolovaný. Ešteže tam zostalo zopár schopných postelí. Hoci vidno investíciu do strechy, zub času a pribrzdení občania čoraz viac ohrozujú túto historickú budovu, v ktorej sa pred osemdesiatimi rokmi organizovali povstalecké operácie. Žiaľ, nadšení súdruhovia nemali vtedy tušenia, že ideológia, ktorou chcú poraziť fašizmus, je porovnateľne obludná. Je však poburujúce, že naši vládni demagógovia sa k nej teraz v demokracii podprahovo vracajú, akoby nás postupne manipulovali pre zmenu paradigmy/pravidiel fungovania sveta (samozrejme vedúcu k väčšej neslobode a nespravodlivosti). Ale fuj-to, nenechám sa nimi otravovať! Slnko sa skrylo za stromy, takže som rýchlo založil oheň a opiekol si špekačky. Ešte minimalistická hygiena v neďalekej studničke a poďme na kute.
Deň 2 – Ranná pohoda pri horárni
Možno to poznáte: ste tak unavení, že neviete zaspať. A tak sa ráno budím len mierne fyzicky zregenerovaný. Keďže som etapy nastavil na 15-17 km, mal som ešte dosť času na relax. Ľadovou kávou s malými muffinmi z Kauflandu som sa takmer priblížil ideálu mediterránej gastronómie. Vyhrieval som sa na rannom slnku, sledoval bzučiaci hmyz, driftujúce motýle, prelety dravcov a napriek samote mi bolo fajn. Moje vnútorné vlnenie dokonale interferovalo s prostredím. Úžasné miesto, evokujúce túžbu vynaložiť maximálne úsilie pre ochranu prírody. Keď sa však priblížila desiata hodina, zbalil som svoje caky-paky, provizórne zatvoril dvere chalupy, aby sa ozaj celkom nezhumpľovala, a rezko fičal k sedlu Machniarka, s ktorým sa mi spájajú na súčasnosť neobyčajné spomienky. Keďže už dlho sľubujem, že sa s nimi podelím, tu je to najdôležitejšie.
Spomienky na prvú túru a búrku v sedle Machniarka
Bola to moja prvá túra na Klenovský Vepor. Ako každé leto, boli sme na rodinnej chate v Pohronskej Polhore a práve som bojoval s pochmúrnou náladou. Napriek prirodzene prevažujúcemu detskému programu sa vždy našiel priestor na náročnejšiu „indi-vindi“ túru. Teda, vyštveral som sa vtedy ešte smrekovým lesom na lúky nad obcou a pokračoval k chatovej osade na Chlipavici. Mraky akosi hustli, začalo pršať a v diaľke sa ozvalo tlmené hromobitie. „Pršiplášť mám“, pomyslel som si, „možno ma búrka minie.“ Precitol som až v sedle Machniarka, keď šľahol blesk len pár sto metrov odo mňa. V jednoduchom murovanom domčeku trávili leto starí rodičia s vnučkou. Ako kedysi, práve dozbierali do smaltovaných hrnčekov maliny. Oslovili ma, či si s nimi nedám kávu, kým búrka neprehrmí. Rozbehol sa nesilený rozhovor, okoštovali sme aj vínko, a ani sme nezbadali a búrka bola fuč. Cestou z Vepra som im venoval tých pár húb, čo som našiel, a pokračoval späť na Chlipavicu.
Stretnutia s neznámymi a priateľské pozvania
Ako stúpam po kamenistej ceste na hrebeň, z dvora jednej chatky naraz vybehne oslávenkyňa: „Dobrý deň, dnes mám 18, poďte s nami oslavovať!“ S neskrývaným úžasom jej blahoželám a pridávam sa k stolujúcim. Beriem to ako výzvu. Jedla a pitia všetkého druhu. Mladí sú už mierne „chytení“, no atmosféra je výborná. Napriek vekovému rozdielu zapadám do kolektívu. S odstupom času sa zamýšľam: „Toto by som na západe nezažil. Dve fajn stretnutia s úplne cudzími ľuďmi za jeden deň. Boh ma musí mať rád.“ Ale späť k pôvodnému príbehu.
Cez sedlo Diel a Zbojskú na Burdu
Pravú stranu kopca predo mnou už po rokoch pokrýval dvojmetrový porast smreka. Prechádzam úzkym chodníčkom, paličkami pravidelne dávajúc o sebe vedieť mackovi. Lýtka mi šteklia trsy tráv. Studnička v sedle dočasne vyschla, ale pobavil ma elektronický plašič zveri zavesený na ohrade zemiakoviska, ktorý kostrbato imitoval svorku besných psov. Klesám k sedlu Diel, kde sa zbieha pätica ciest, a zasa ťažba. Tentoraz – zdá sa – selektívna. Červená značka pokračuje po zvážnici, na ktorej už stretávam viacerých cyklistov. No a od zvoničky neďaleko Remetiska po salaš Zbojská hustota gastro-turistov narastá na stovky. Lokalitu dobre poznám, takže tu počítam s chutným obedom. Baraní guľáš sa minul – neostávalo nič iné, len si dať fizoľňu. Ešte muránske buchty u Falťanov do batoha a hajde ďalej. Idem opäť sám. V Kučalašskej doline mi batoh akosi oťažel, k tomu ma „rozptyľovali“ maliny. Dvesto metrov dlhý strmák pred smerovníkom Kučelach ma „dostal“ a musel som si „odfúknuť“ na lúke vedľa. Traktorista práve dokosil a ja som sa mohol opájať vôňou tvoriaceho sa sena. Zvyšok štreky na chatu Burda viedol lesnou cestou (zelená značka) s krásnymi výhľadmi do doliny Roveň, takže cca za pol hodinu som bol na mieste.
Druhá noc a objav kremencového lomu
Chata je v správe NP Muránska planina a je otvorená od piatku do nedele. Načasovanie klaplo – druhú noc som strávil na prični podkrovia (otestoval som nafukovaciu karimatku). Pred tým som však okoštoval tunajšiu kapustnicu a pol liter piva Predná hora so „šľahačkovou čapicou“ (a bezplatnou psychoanalýzou medzi bublinkami). Bolo ešte priskoro zaľahnúť, tak som sa mrkol do kremencového lomu vedľa. Tak dokonalo tehličkovito štiepiaci sa kameň som ešte nevidel. Medzi ohlásených turistov prikvitla trojica náhodných pocestných. Po štandardnom „oťukávaní“ sa z nich pri raňajkách vykľuli humoristické kopy.
Deň 3 – Spoločnosť veselých turistov na Burde
Začínali ho frťanom akéhosi čuda z Obroviska (nová atrakcia pre deti za Muráňom) v kombinácii s Prednou horou a ako vysvitlo, tvrdé im slúžilo ako motivácia k turistickým výkonom. Pri praženičke kvetnato vyrozprávali svoje zážitky z predchádzajúcich dní i iných ciest. Keď som sa okolo ôsmej lúčil, prišla ponuka na ďalší pohárik – vraj, aby som mal palivo do motora. Vravím: „Ďakujem, len pomaly s tým palivom, aby ste nezadusili motor.“ Ich popis bol ešte trefnejší: „Jáj, aby sme neprechľastali motor?“ Vedeli, o čom hovoria.
Cez rúbaniská k horárni Stožky
Vydal som sa po modrej k horárni Stožky. Začala úzkym chodníčkom naprieč mladým porastom a ja som okrem zvukovej prevencie stretu s medveďom vytiahol do pohotovostnej polohy sprej. Napokon sa nič výnimočné nestalo a ocitol som sa zasa na rúbanisku. Vraj sa tu pod vedením nominantov súčasnej zlodejskej žumpovlády rúbe hlava-nehlava aj v zónach s vysokým stupňom ochrany.
Kráčam po sypanej lesnej ceste a s pribúdajúcimi ovčími bobkami rastie hustota dotieravých ovadov. Pri horárni sa stretám s ich zdrojom. Strážne psy sú podstatne priateľskejšie ako naznačujú dvojjazyčné informačné tabule po ceste. Za štekotu ťarbavého čuvača prechádzam na žltú, ktorá ma privedie k útulni na Nižnej Kľakovej.
Skalná brána a útulňa na Nižnej Kľakovej
Dôvodom výberu tejto cesty bolo však niečo iné – Skalná brána, skalná veža vyčnievajúca z masívu, s úžasným výhľadom na celé okolie. Nesklamala. O pár minút som pri útulni. Ak tam niekto nocoval, je už dávno preč. Zložím si ruksak a trochu pookrejem v tieni stromov. Uvedomujem si, že kašeľ ma akosi opustil a cítim sa celkom zdravý. Pokračujem po červenej.
Výhľady z Poludnice a stretnutie s muránskymi norikmi
Je to viac-menej cesta lesom, len kde-tu odbočka na okraj planiny s ukážkovými výhľadmi. Ten z Poludnice s trčiacimi skaliskami pokrytými húževnatou vegetáciou smerom na Suchú dolinu a obec Muráň sa mi natrvalo zapísal do pamäte. No prechádza sa aj zopár lúkami. Na jednej z nich sa stretám so stádom muránskych norikov na paši. Na prvý pohľad pôsobia dosť divoko. Chvíľu na to prichádzam k Studni na Muránskej planine, kde – tak, ako som plánoval ja – obeduje skupina vyšportovaných mladíkov. Voda z tejto studni je už citeľne iná. Plnšia. Taká, na akú som zvyknutý. Kyslý geologický substrát vystriedali vápence. Okolo pol štvrtej som na Veľkej lúke.
Veľká lúka, Muránsky hrad a noc pod širákom
Na Chate pod Muránskym hradom zblajznem klobásku a zalejem ju dvoma šarišmi (dúfal som v Prednú horu). Keďže nocľah tu bol príliš nákladný, dohodol som sa s pani vedúcou, že prespím na podstienku. Do večera času dosť, tak si idem oživiť spomienky na Muránsky hrad. Zaprášený, pustovnícky vyzerajúci bradatý pán na lešení tu vykonal kus poctivej roboty. Opájam sa výhľadmi na Cigánku, Poludnicu a Šiance. Slnko už „klesá k zemi“ a ja sa zberám k príprave ležoviska. „Pod širákom“ budem spať po prvýkrát. Každý šramot ma rozptyľuje, kým nezaspím únavou. Nad ránom ma prebúdza akési ručanie obďaleč – pravdepodobne jeleň.
Deň 4 – Ranné prebúdzanie pod Muránskym hradom
Definitívne vstávam, keď svitá. Zjem posledné zvyšky proviantu, vybehnem na hrad po foto Poludnice a pomaly klesám do dediny Muráň. Pod hradom narážam na „zabudnutý“ prameň a dobieham večernú/rannú mikrohygienu. Po troch dňoch bez sprchy sa už začínam cítiť. To ma však neodradí dať si v penzióne U sysľa cappuccino k muránskym buchtám zakúpeným oproti. Keďže je nedeľa a bus mi ide až na poludnie, do programu som zaradil aj svätú omšu v miestnom kostole. V jednoducho zdobenom pravdepodobne neogotickom chráme si sadám do ľavého zadného rohu. Intonácia východniarskeho farára pôsobí miestami rušivo. Podstatné sú však iné veci. Po omši ešte stíham halušky U sysľa a už je tu autobus do Tisovca. To som ešte nevedel, že pokračuje aj do Rimavskej Soboty, takže som vystúpil a znova nastúpil a pani šoférka sa ma ironicky opýtala, či som si užil pobyt v Tisovci.
Návrat domov cez Rimavskú Sobotu
Centrum Rimavskej Soboty som ešte nevidel. No keď som vystúpil z klimatizovaného autobusu, dostal som riadnu facku. Vďaka koncentrovanému asfaltu som zažil pravé južanské leto. Onedlho dorazila diaľková linka, ktorá ma vzala priamo domov.
Teda, napokon som neskončil na Červenej skale, hoci všetko bolo logisticky podchytené. Nelákala ma totiž ďalšia cesta lesom. Dobrodružstvo môže tkvieť aj v tom, že nie je všetko nalinajkované.
