Vidieť Poloniny a umrieť

Napísal: Vincenc Babočka

Uverejnené: 22. marec 2025

Po tom, ako som na Horehroní objavil čaro zimnej turistiky, v hlave sa mi zrodil plán novej „expedície“. „Ďaleký východ“ Slovenska čakal na moje objavenie pridlho. Bolo to presne pred 40 rokmi, čo sme s rodičmi podnikli podnikový zájazd do Michaloviec. Bývali sme v akejsi ubytovni neďaleko centra a chodili sa kúpať.

Na Zemplínskej šírave práve vystupovala Darinka Rolincová, v rádiu dokola hrali hit Dalibora Jandu „Všechno na Mars!“, prvýkrát sme navštívili Tuzex a po túre k Veľkému morskému oku sme mali týždeň svalovicu. Ostatné spomienky už vybledli. Aj preto som koncom februára vyrazil tam, kde sa to všetko začalo.

Cesta lôžkovým vlakom a prvý dotyk so Zemplínom

Aby som ušetril čas, využil som pre mňa exotický lôžkový vlak, no pre prestupy a výluku som sa veľmi nevyspal. Na „Vychodze“ ma prekvapil čerstvý sneh. Mal som pár hodín na prehliadku „Srdca Zemplínu“. Prechádzal som centrom a snažil sa identifikovať čokoľvek z nášho dávneho pobytu. Márne. Mesto bolo vynovené a na prvý pohľad sa ničím nelíšilo od tých na Západe. Otázku atraktivity mesta či regiónu pre turistov tu berú vážne a otváracie hodiny TIC mimo sezóny (od 7:30) ma úprimne dojali.

V srdci „Srdca Zemplínu“

Prvé kroky vo Vihorlate

Moja túra naprieč Vihorlatom začala v Remetských Hámroch. Červená značka ma priviedla na kopec Lysák, toho času pre hmlu bez vyhliadky. Snehu pribúdalo, ale zväčša bol dosť tuhý na to, aby sa bukovým lesom kráčalo vcelku dobre. Kde-tu vykuklo slnko, ktoré mi pri nedostatku spánku a jedla (využil som príležitosť na redukciu tukových zásob) zlepšilo náladu. Od rázcestníka Jedlinka som sa spustil po žltej k Malému morskému oku. Povrch bol však značne zľadovatený a ako som dával pozor – tak som dával pozor, pekne som sa zrúbal. O chvíľu nato sa už ocitám pri zasneženom jazierku medzi stromami. Zhltnem ovsenú tyčinku a fičím k jeho „veľkému bratovi“. Jedna-dve fotky a chcípol mi mobil. Pomaly sa začína stmievať, no ešte ma čaká stupák na Sninský kameň. Zľadovatený chodník mi berie odvahu štverať sa na skalu. Opatrne zostupujem a stretám prvých turistov. Únava je čoraz citeľnejšia. Posledný úsek po asfaltke švihám už zo zotrvačnosti s čelovkou na hlave. O pol siedmej večer vidím záblesky svetiel a areál Sninské rybníky. Hotel Kamei musí byť blízko.

Romantické Veľké morské oko

Príchod k Sninským rybníkom a prvé dojmy

Možno to poznáte: ste tak unavení, že neviete zaspať. Ako-tak som baterku predsa len dobil. Pomohla aj chutná praženička v hotelovej reštaurácii. Tu mojej pozornosti nemohli uniknúť povestné východniarske črty, ktoré tak priliehavo stvárnil film „Pásla kone na betóne“. V lete tu musí pulzovať život. Okrem pár hotelov a ubytovní tu nájdeme autokemping a viacero občerstvovacích zariadení, ktoré sa viažu predovšetkým k neďalekému bio-kúpalisku. Spolu s informačným centrom sú však mimo sezónu zväčša zatvorené.

Po stopách Sniny a jej okolia

Mesto Snina s industriálnou zónou (takmer výhradne drevospracujúce podniky) je na dohľad. Za hodinu prejdem pozdĺž hlavnej cesty naprieč celým mestom. Kostol, malé námestie socialistického typu, autobuska a činžiaky. Veľa. Pardón, ešte pekne zrekonštruovaný kaštieľ – asi jediná historická budova v meste. Odliv mladých ľudí je tu viditeľný. V obciach totálneho severovýchodu ešte viac. Ešteže sa tu celkom darí rozbiehať turizmus. Aj mňa prilákali Poloniny.

Malebné drevené kostolíky a presun do Novej Sedlice

Cieľom druhého dňa mojej expedície boli malebné drevené kostolíky. Tým v Topoli ma previedol správca grécko-katolíckej farnosti, k ďalším dvom ma priviedla modrá turistická značka. Sú vskutku utešené, tradične bohato zdobené. Srdce mi však potešili aj obrázky zvlnenej krajiny s pestrými lesmi a lúkami takmer bez civilizácie. V Uličskom Krivom som „zaradil dvojku“ a urýchlene sa presunul do Novej Sedlice, kde ma čakala večera a ubytovanie (Penzión Kremenec). V reštaurácii som konečne začul miestnu vravu, ktorá s obľubou využíva tvrdý jer. Tatarčené pirohy (s prídavkom pohánkovej múky) sa vydarili. Pivo tiež.

Nevšedný drevený kostolík v Topoli

Výstup na Kremenec a putovanie pralesom Stužica

Pre výstrahu náročnosti som vyrazil na hraničný vrch Kremenec hneď zrána. Rezkým krokom míňam domček deduška Večerníčka a onedlho sa vnáram do lesného porastu. Zvážnica sa rýchlo mení na strmák a frekvencia „dýchacích“ prestávok narastá. Naraz je tu krátka rovinka, na konci ktorej sa z informačnej tabule dozvedám, že prichádza Stužica. Strmá dolina s potokom na dne ma víta chladným vlhkým dychom zimy. Opäť vidím sneh a „zaťahujem ručnú brzdu“. Našťastie je odmäk a nešmýka sa.

Krivky Polonín

Predjarná Stužica

Prechádzam pralesom a na každom kroku sa nechávam očariť pestrosťou života nedotknutého lesného ekosystému, previazanosťou skonu a zrodu, dokonalosťou nepochopeného superorganizmu. Kochám sa zamrznutým, no i tak potichu zurčiacim potôčikom. Predjarná exhibícia spevavcov sa strieda s vysokofrekvenčným klopaním ďatľov. Nikde nikoho, napriek tomu alebo práve preto ma preniká pocit hlbokej istoty a pokoja. Akoby som sa priblížil k samej podstate bytia. Na úplné splynutie však ešte nenastal čas.

Slovensko-ukrajinská hranica a vrchol Kremenec

Znova sa objavuje sneh. Chodník ústi na čistinku, ktorá tvorí slovensko-ukrajinskú hranicu. Hlboký sneh sa cestou k cieľu prebára a posledných 300 metrov štreky ma stojí 15 minút. Ešte selfie s trojhranným kameňom, croissant s čajom na zaviatom odpočívadle už v Poľsku a šup-ho späť, lebo autobus nepočká. Napokon som stihol aj „orosenú odmenu“ a ako čakám na zastávke, zastavila sa pri mne hliadka hraničnej polície v utajení (už druhá).

Severovýchodný kút republiky

Rozhovor s políciou a zistenie, že „Na Východe niečo je“

„Áno, hovorím po slovensky, som turista a som podozrivý“, reagujem promptne na pozdrav. V mysli mi zároveň beží jeden z prípadov Hercula Poirota, v ktorom sestrám Tripovým zažiarili oči, keď sa stali podozrivé. Rozbehol sa rozhovor a ja som neodolal zdôveriť sa im so svojím zistením, že Fico klamal. „Na Východe niečo je!“ Prišla odpoveď, ktorá ma v tejto bašte Smeru milo prekvapila. A práve keď sme sa rozchádzali, autobus už vyhadzoval blinker...