Čo s načatým víkendom? Leto je skoro v polovici, júlové počasie je v tomto roku nepredvídateľne a čas na turistiku je vždy vhodný. Nevhodná môže byť jedine zlá voľba oblečenia :) Našim víkendovým cieľom sa stal malofatranský prechod hrebeňovkou. Prešlo ho nespočetné veľa ľudí, no každý prechod je iný, už len samotnými ľuďmi.

Východiskovým bodom je dedinka Nezbudská Lúčka. Nenápadná dedinka pod Hradom Strečno je predposlednou zastávkou “osobáku” v smere do Žiliny. Navyše aj z Bratislavy je na dosah dvoch hodín. My ako pracujúci ľudia vyrážame po červenej značke v piatok o pol šiestej večer. Cesta začína zľahka poľným terénom, neskôr prechádza do celkom slušného stúpania v lese. Slniečko podporuje mokré trička a po krátkom čase na nás začnú vykukovať ruiny hradu, takzvaný Starhrad.

Stretávame zopár turistov, poniektorí si s deťmi vybrali práve tento dostupný cieľ. Očarí nás výhľad na kľukatý Váh popri najobľúbenejšej trase všetkých šoférov, ktorou je určite skoro vždy upchaté Strečno.

Zvrchu je to romantický pohľad, zvlášť pri zapadajúcom slnku. Naším šťastím je, že nepočujeme nadávanie všetkých zúriacich ľudí v autách ☺ Čo už, rýchlejšie trvá určite náš prechod než ten ich pochod v kolóne. Pokračujeme ďalej strmým stupákom ponad rieku, prekračujúc mnohé korene stromov.

Vcelku slušná rozcvička si vyžaduje zopár zastavení na nadýchnutie, alebo si prestávku dobrovoľne vynútime spravením fotiek. Neodporúčam príliš ťažký náklad, v tom strmom kopci každý gram príde ako kilo. Po viac než dvoch hodinách stojíme pred chatkou s nádhernými muškátmi a cítime sa ako niekde na západe u rakúskych susedov. Slnkom osvetlená budova je Chatou pod Suchým.

Príjemný personál nás ubytuje v podkroví s dvojposchodovými posteľami kde vojde okolo 20 ľudí, ale v tú noc nás bolo iba osem. Naše skúsenosti z Compostely nás naučili spaniu s viacerými týpkami v jednej miestnosti a akceptovaniu chrápajúcich vlkov. Aj ten počet bol na santiagovské pomery veľmi skromný. Skoro nám spadla sánka pri vstupe do sprchy. Tatranské chaty nás veľmi nerozmaznali, ale určite nie sme zvyknutí, že sa zrazu cítime ako v štvorhviezdičkovom hoteli. Táto sprcha bola ešte asi čerstvo dokončená a naozaj dýchala luxusom. Po zakúpení žetónika (1 euro na sprchu), sme sa zrazu cítili ako noví ľudia. Chata kapacitne pre osemdesiat ľudí v tú noc prichýlila asi len tridsaťpäť. Čapované pivko, nakladaný hermelín, bryndzová nátierka ukľudnili aj naše žalúdky. Priateľská atmosféra na chate vládla po celý čas. Únava nás vyhnala spať už o desiatej. Potešili nás zásuvky v izbách, lebo batérie na mobiloch už blikali.

Ráno sme začali raňajkami. Mali sme nachystané vlastné, nakoľko nám nenapadlo, že chatky majú v ponuke aj túto možnosť, čiže zbytočne nosiť “lepáky” :) Dopriali sme si aspoň teplý čaj a nie moc chutnú kávu. O ôsmej už bola plná miestnosť nedočkavých turistov. Prvým cieľom bol kopec Suchý. Netušíme prečo práve tento názov, no nástup bol vcelku mokrý. Tričká sme mali po pár minútach prepotené. Strmý výstup lúkou, neskôr prechádzajúci prešľapovaním pomedzi korene stromov, nás po hodine dostal na prvý turistický vrchol dňa. Panoráma sa otvorila a okrem celej Žiliny sme s údivom pozerali na údolie smerom do Martina a krásny chrbát pokračujúcej hrebeňovky na malofatranský Kriváň. Rýchle občerstvenie, fotka s krížom a pokračujeme po hrebeni. Výhľady sú 360 stupňové a naše oči v tom slnečnom počasí sú očarené toľkými odtieňmi zelenej. Cestička po hrebeni si ide raz hore raz dole, občas zapojíme aj ruky, ale nie je to nič náročné. Kosodrevina a trčiace kmene sú súčasťou, na ktorú si rýchlo zvykáme. Na zákrute, kde sa nám Žilina dostáva za chrbát prechádzame cez vrch Stratenec.

Asi o hodinku a pol sa dostávame na prvý z krivých bratov, Malý Fatranský Kriváň označený kamenným monumentom. Turistov je o dosť viac a my za odmenu stretávame priateľov zo západu. Času máme habadej a nie je sa kam ponáhľať. Táto panoráma nám poodhalila aj krásu Veľkého Rozsutca, ktorý je naozaj nezmýliteľný.

Pokračujeme vychodeným chodníkom do mierneho stúpania a začíname sa cítiť ako na nejakej púti. Množstvo ľudí pribúda a trošku nám chýba horské ticho. Niečo po vyše hodinke si robíme selfie s veľkým bratom, Veľkým Fatranským Kriváňom, najvyšším kopcom Malej Fatry. Pravdepodobne vplyvom tepla je tu nepríjemne veľa hmyzu a tak sa radšej poberieme k Chate pod Chlebom, kde plánujeme prespať. Cestou prechádzame ešte cez Snilské sedlo, ktoré, ako napovedá množstvo ľudí, je veľmi vyhľadávané a dostupné.

O pol druhej poobede nevidíme skoro žiadne voľné miesto na lavičkách. Po čase si však voľné jedno ukradneme a po skvelom vývare a pive zaspávame priamo na lavičkách. S pribúdajúcim časom pocestných ubúda a ostávajú už len tí prespávajúci. Opäť sa ubytujeme s v podkroví chaty s miestom rovno pri okne, kde nemalo byť veľa ľudí, ale nakoniec nás podľa našich odhadov bolo tridsať :) Kupujeme žetóny do sprchy a ľadová voda nás “obarí”. Zdá sa, že nielen nás. Počas celého večera počuť hlasné výkriky. Nuž, nie je voda ako voda. ☺ Celá chata sa na zvláštnych zvukoch zabáva. Niektorí radšej využijú možnosť kúpania sa vo vonkajšej kadi, ale ani táto voda nie je žiaden termálny prameň. Kým je teplúčko, sedíme pod holým nebom a neskôr sa sťahujeme do chaty. S načerpaním vody nie je problém a strava je výborná. Veselý personál, vypeckované východniarske pesničky, spievajúca obsluhujúca zo Sniny, ktorá rozosmieva celý kolektív, pridávajú k skvelej atmosfére. Ráno pred siedmou radšej vyrážame, nakoľko hlásia daždivý deň. Jemná ranná inverzia nám dovoľuje rozlúčiť sa s Martinom, zamávať Ružomberku a vydať sa postupne stúpajúcim kopčekom na Poludňový Grúň. Nádherné výhľady po hrebeni zahrievajú naše nohy. V hlavách sa avšak už pripravujeme na dva vypínajúce sa kopce pred nami, jeden zelený s porastami v zvláštnom rozložení a druhý pripomínajúci Dolomity - Stoch a Veľký Rozsutec.

Žalúdočné problémy nás trošku pribrzdia, ale po prejdení chrbáta zostupujeme priamo pod Stoh.

Odhodlane po 45 minútach šmýkania sa v blatistom teréne pomedzi kmene stromov sme na vrchole.

Dokopy nás je iba päť a máme chvíľku času na výhľady smerom na Dolný Kubín. Čo vrchol, to iná nádhera. Ostré klesanie blatom je pre nás ešte nepríjemnejšie a pád hneď pod vrcholom nás upozorní, že si nesmieme dovoliť ani chvíľku nepozornosti. Po tomto náročnom zostupe sa ocitneme na Medziholí a čaká nás posledný mohykán z našej hrebeňovky.

Mraky nás ženú do kopca, najprv mokrá pôda, neskôr šmýkajúce sa štrkovisko a nejaké tie reťaze a po hodinke vrchol Veľkého Rozsutca s krížom. Šťastie je krájateľné. Je za čo ďakovať. Nie každý môže kráčať a prejsť nejaké tie kilometre. Treba byť vďační za každú maličkosť.

Cestou dole nesprávne odbočíme a až po pol hodine nájdeme turistický chodník. Značenie sa nám zdá v tomto úseku dosť slabé.

Rýchlo sa dostávame na sedlo Medzirozsutce, okdiaľ sa da pokračovať na Malý Rozsutec ale my volíme cestu Jánošíkovými dierami.

Hneď na začiatku klesania doplníme zásoby vody v studničke. Rebríky, vodopády, mokré úseky riekou, smiešni turisti v bielych teniskách, jednoducho nádherná scenéria. Aj keď doma máme Slovenský raj, toto je pre nás taktiež čosi nádherné.

Máme šťastie na malý počet turistov a tak sa vieme vcelku rýchle preštrikovať opačným smerom dole. Posledné tri kilometre nás stihol slušný lejak, ale Koliba Diery už nebola ďaleko a dobila nás veľmi dobrým xxl rezňom :) Kým sa najeme, dusno je späť. Pocity zdolania hrebeňovky sú nádherné a čaká nás už len preprava do Žiliny. Nedochvíľny terchovský vláčik je síce pekný, no informácie o Jánošíkovi sú trošku smiešne. Navyše, keď kvôli nemu nestihnete ďalší spoj, máte chuť si celkom kopnúť :) Našťastie, stále sú medzi nami ochotní ľudia, ktorí vezmú do svojho čistého auta aj špinavých stopujúcich turistov. Nabudúce niekoho určite vezmeme aj my. Hrebeňovka Malej Fatry je vhodná aj pre turistov bojujúcich s výškami a s biednejšou kondíciou. Bežci ju určite zvládnu za jeden deň, bežní turisti za dva dni s prespaním na Chate pod Chlebom. Pokiaľ ale máte čas dve noci, prvý deň výšľapu na Chatu po Suchým vám podstatne uľahčí nasledujúce dni. Náš víkendový cieľ splnený, nohy unavené a duše spokojné. Kedy vyrážate vy? ;-)

Karin & Boris

Mapa