Vysoké Tatry majú nový návštevný poriadok. Jeho vstup do platnosti oprávnene vyvoláva veľa emócií a otázok. V novom návštevnom poriadku je toho viac o čom by sa dalo polemizovať. Nebudem sa teraz venovať tomu, prečo neodôvodnene obmedzuje horolezcov alebo rozoberať, či je rozsah pohybu pre skialpinizmus dostatočný.

V nasledujúcich riadkoch sa nebudem zamýšľať ani nad nevyhnutnosťou dokazovania horolezeckej kvalifikácie, povinnou registráciou, nad sezónnou uzáverou alebo absolútnou stopkou pre paragliding. Uvedené ale aj ďalšie kritické časti návštevného poriadku si vyžadujú samostatné odborné články. Ak mi to čas dovolí, tak sa k nim vyjadrím neskôr. Verím, že určité časti poriadku ešte budú upravené. V tomto článku sa sústredím iba na jednu aktuálnu výzvu, prichádzajúcu pred letnou sezónou.

Nie vždy sa všetko podarí hneď po prvýkrát. Netreba sa dívať na veci čiernobielym filtrom. Nový návštevný poriadok nie je dokonalý, ale revolučný je. Minimálne v určitom aspekte. Končí s ním totiž polstoročná história turistických výstupov mimo značkovaných chodníkov výlučne len za peniaze¹. Ide o absolútne zásadnú zmenu, ktorá pomáha otvoriť Tatry všetkým. Nový návštevný poriadok vznikal ťažko. Okrem komplexnosti problematiky ho komplikoval predovšetkým lobing jednotlivých záujmových skupín a byrokracia. Vážim si prácu jednotlivých aktérov na tomto dokumente, aj odvahu zodpovedných pri vytváraní podmienok pre začiatok novej tatranskej éry. Považujem to za vykročenie správnym smerom. Viem, o čom píšem. Od roku 1999 vediem jedinú školu horolezectva a skialpinizmu, sídliacu vo Vysokých Tatrách. Prečo práve teraz, keď začala zimná sezóna a máme veľa práce v skialpových a lavínových kurzoch, píšem o lete? Lebo chcem v dostatočnom predstihu prispieť k tomu, čo je potrebné detailne dopracovať ešte pred otvorením letnej sezóny. Sústredím sa pritom na tie absolútne najvyššie méty, horské aj ľudské, lebo keď ide o život, ide o všetko. 

Najvyšší (štít)- dar alebo prekliatie?

Sú pohoria, v ktorých je najvyššia hora zaujímavá predovšetkým svojou výškou. O Gerlachu to neplatí, je to fascinujúci štít. Zdá sa ale, akoby jeho výškové prvenstvo v druhom najrozsiahlejšom pohorí Európy znamenalo nielen výsadu, ale aj prekliatie. Je zrejmé, že starý návštevný poriadok bol diskriminačný a vytváral priestor k činom, ktoré sa v Tatrách diali, aj keď do hôr nepatria. Dnes už sú minulosťou a my máme šancu robiť veci lepšie.

Gerlachovský štít je najprominentnejší vrchol Tatier. Parafrázujúc slová slávneho horolezca Malloryho, ľudia naň budú liezť už len preto, lebo tu je. Bez ohľadu na to či im to niekto bude zakazovať, alebo ich zastrašovať. Jednoducho je zo všetkých najvyšší. Motivácie ľudí k výstupu preto nie sú len čisto turistické či horolezecké, ale aj športovo-prestížne, národné, politické, rodinné, symbolické a mnohé ďalšie. Výstup na Gerlach je etalónom tatranského turistu. Čo znamená pre alpské krajiny Mont Blanc, to je pre tie karpatské Gerlach. Obzvlášť významne to platí nielen pre Slovákov ale aj Poliakov, Čechov a Maďarov. Fotka z vrcholu Gerlachu má v rodinných albumoch, na Instagrame a na Facebooku dôležité miesto. Ľudia sú ochotní za výstup na jeho vrchol zaplatiť, niekedy aj trénovať, ale najmä nezriedka riskovať viac. Zo všetkých slovenských štítov Tatier sa najviac smrteľných nehôd stalo práve na Gerlachu². Kondičná a technická náročnosť „normálky“ je síce porovnateľná s niektorými trasami označenými turistickou značkou, orientačne je to ale podstatne zložitejšie. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že výstup je v súčasnosti bez turistického značenia³, navyše členitý a exponovaný. V oblačnosti alebo v hmle môže mať s orientáciou problém aj znalec. Nešťastia sú preto sekundárne obvykle spojené s blúdením. Tragédie spôsobuje napríklad postup do miest, v ktorých sú nestabilné skaly, či prechod terénom, kde sa technická náročnosť neplánovane zvýši. Ďalším dôvodom je pomalosť výstupu z dôvodu neustáleho hľadania cesty. Následkom toho potom vystupujúcich ohrozuje tma, podchladenie či dokonca núdzové bivaky. Pomáha tomu aj neskorý nástup na túru. Nemožnosť využiť skorý vývoz na Sliezsky dom je komplikujúci faktor. Niekedy ľudia ani nemusia „zatmiť“, stačí, že nestihnú zostúpiť do bezpečia pred príchodom poludňajšej búrky. Uvedené zdanlivé detaily rozhodujú o tom, či sa človek vráti z túry živý, alebo ho z hory odnesú v igelitovom vreci.

Najpopulárnejšie výstupy na Gerlach

Na Gerlach vystupuje najväčšia časť ľudí „normálkou“. Ide o turistický výstup z časti zabezpečený kovovými kramlami a reťazami. Obvykle sa vychádza Velickou próbou a zostupuje Batizovskou. Len malá časť si zvolí kombináciu Džipsyho ferraty, s pokračovaním severným hrebeňom od Gerlachovského sedla. To už je horolezecký výstup, aj keď technicky najľahšej obťažnosti. Volia si ho preto najmä horolezci alebo skúsení vysokohorskí turisti. Tí potom zostupujú jednou z variant normálky. Výstupy cestou Alfréda Martina, nazývanou aj „Martinovka“, od Poľského hrebeňa sú zriedkavejšie. Dôvodom je časová náročnosť. Iba minimum lezcov vylezie na vrchol ťažšími výstupmi. Ide najmä o cesty v západnej stene. Lezci v masíve Čertovej veže totiž z praktických dôvodov nie vždy idú až na vrchol Gerlachu. Relatívne prednedávnom pribudlo zopár ciest aj vo východnej stene, mimo Čertovej veže. Tieto nové cesty ale nemajú vysokú návštevnosť. V zime, ale aj počas skorého leta, neskorej jesene a v nepriaznivých podmienkach sa veľká časť výstupov aj zostupov realizuje Batizovskou próbou. Dôvodom je sneh v žľaboch, alebo ľadová glazúra na skalách. V úplných zimných podmienkach ešte občas zopár horolezcov a skialpinistov zabojuje v Krčmárovom žľabe. Tí však taktiež nevychádzajú vždy až na samotný vrchol. Hlavnú návštevnosť na Gerlachu teda jednoznačne tvoria turisti. Horolezci sú oproti nim v minimálnom počte a skialpinisti skôr výnimočným zjavom. Letná návštevnosť môže predstavovať približne sto až stopäťdesiat osôb denne. Zimné čísla sú zanedbateľné.

Tento je najvyšší (pohľad na východnú stenu Gerlachu)

Je Gerlach nebezpečnejší ako iné hory?

Elbrus, Mont Blanc, Olymp, Galdhopiggen, Triglav, Musala, Monte Cinto, Zugspitze, Koráb, Grossglockner, Monte Rosa, Matternhorn, Teide. Najvyššie, alebo dominantné vrcholy z rôznych miest Európy. Na všetky uvedené, ako aj tisícky ďalších môžete vystúpiť bezplatne a bez akejkoľvek kvalifikácie. Nepotrebujete na  to ani členstvo v nejakom spolku či organizácii. Náročnosťou a objektívnym nebezpečenstvom výstupu ide pritom v porovnaní s Gerlachom aj o výrazne ťažšie výstupy. Ak to bezpečnosť vyžaduje, tak na danom kopci slúžia turistom a horolezcom aj zaistené úseky, prípadne ďalšia pomocná infraštruktúra. Európska prax nám teda jasne dokazuje, že služby horského vodcu nikde nie sú povinné. Nový návštevný poriadok ide v tomto ohľade správnym smerom. Okrem toho je tu aj ďalší argument, tentoraz priamo od susedov, z poľskej časti Tatier. Náročnosť značkovaného turistického chodníka nazývaného „Orlia preć“ je porovnateľná s výstupom na Gerlach. Ide o hrebeňovku, ktorú niektorí odborníci považujú dokonca za náročnejšiu túru ako výstup normálkou na Gerlach. „Chodník orlov“ má obrovskú návštevnosť a aj smutnú bilanciu. Od jeho dokončenia v roku 1911 na ňom zahynulo približne 140 ľudí. Napriek tomu zostáva stále otvorený všetkým. V roku 2006 bola iniciovaná diskusia o tom, či má byť táto cesta zabezpečená ferratovým spôsobom. Návrh vyvolal polemiku v celom Poľsku, ale k dodatočnému preisteniu chodníka sa nakoniec nepristúpilo. To, že taký „nebezpečný“ turistický chodník Poliaci nezatvoria a ani bezpečne nepreistia je svedectvom dôležitej skutočnosti. Rešpektujú a vážia si cenu slobody. Často si totiž neuvedomujeme, že so slobodou je spojená aj zodpovednosť. Následky nesprávnych rozhodnutí zvyčajne nesie každý osobne, i keď niekedy za ne platia aj nevinní. Po tragédii pri prvom úspešnom výstupe na Matternhorn v roku 1865, kráľovná Viktória prikázala skúmať, či by sa horolezectvo nemalo zakázať zákonom. Namiesto zákazu ale boli onedlho na normálky Matternhornu zo severu aj juhu pridané fixné konopné laná, ktoré (pravidelne vymieňané) slúžia horolezcom dodnes⁴. V súčasnosti už dávno vieme, že pokus o uzatvorenie hôr z dôvodu ich prílišného nebezpečenstva bol iba nesprávny panovnícky koncept dávnej minulosti. 

Koľko duší sa „po novom“ zmestí na vrchol Gerlachu?

Pozrime sa teda na argumenty vyzdvihujúce ochranu prírody. Ako príklad si vyberiem Pico del Teide. Nachádza sa na Kanárskych ostrovoch. S nadmorskou výškou 3715 m ide o najvyšší vrch Španielska. Zároveň je aj najvyšším bodom nad hladinou mora na ostrovoch Atlantiku. Národný park Teide, zaradený do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, má dvadsaťnásobne menšiu rozlohu, ale takmer dvojnásobne vyššiu návštevnosť ako TANAP⁵. Výstup na vrchol Teide je viazaný na bezplatné povolenie, ktoré vydáva národný park a je obmedzený na 200 ľudí denne. Voľba či návštevník na vrchol pôjde s vodcom, sprievodcom, alebo bez neho, je osobným rozhodnutím. Nie je nijako spojená s povolením na výstup. Povolenie sa vybavuje na webovej stránke národného parku.

Vo Vysokých Tatrách máme relevantný prehľad o návštevnosti troch štítov. Ide o údaje z každoročného jednodňového sčítania. Na vrchole Rysov sa počet denných návštevníkov v maximách blíži k číslu 2000. To je desaťnásobne viac ako na Teide. Pri dvojkríži Kriváňa býva najviac okolo 750 ľudí denne. Najpresnejšie celoročné údaje máme z Lomnického štítu, kde podstatnú časť návštevníkov vyvezie lanovka. Turistom bol totiž výstup bez horského vodcu doteraz zakázaný. Súčtom tam v letnom dni bývalo obvykle okolo 250 ľudí⁶. Lomničák je ale špecifická kategória. Na vrchole má totiž stanicu lanovky, v ktorej je k dispozícii aj bufet, toalety a ďalšie služby. Rysy sú najnavštevovanejším vrcholom iba Vysokých Tatier. Celkové tatranské prvenstvo v návštevnosti patrí trojici Chopok, Kasprov vrch a Giewont. Maximum návštevnosti na tatranských vrcholoch bez dopadov na ekosystém sa musí posudzovať jednotlivo pre daný konkrétny štít a závisí od mnohých faktorov. Zvažovať treba všetky biotopové či prírodnohodnotové detaily. Závažný problém je erózia chodníkov. Za ňou nasleduje znečistenie. Z hľadiska bezpečnosti zasa ide najmä o padanie kameňov, ohrozujúce ľudí v teréne a zápchy vytvárajúce sa v technicky náročnejších častiach výstupu. Otvorenie Gerlachu si podľa môjho názoru bude vyžadovať monitoring situácie od všetkých zúčastnených strán. Cenné pripomienky môžu prísť od turistov, ochranárov, vodcov, horolezcov aj horskej služby.

Gerlach a symbol nádeje

Otvorenie Tatier novým návštevným poriadkom, bez dodatočných doplnení, môže na Gerlach priviesť aj štvorciferný počet ľudí denne. To bude znamenať zvýšenie nehodovosti. Aj tej fatálnej. Obidva žľaby, Velický, ale najmä Batizovský, sú zbernicou voľných kameňov. Dá sa nimi prechádzať bezpečne, ale treba vedieť kadiaľ a ako. Stovky potulujúcich sa turistov, hľadajúcich výstupovú a zostupovú trasu, znamenajú ohrozenie všetkých. Pridajme k tomu vodcov s klientmi na krátkom lane a komplikácie spojené s náhlou zmenou počasia. Nuž, môže to byť nesmierne náročné. Navyše to zvýši záťaž na horu samotnú aj z hľadiska prírody. Otvorenie Gerlachu a Tatier pre všetkých je jednoznačne správne. Bez zlepšenia orientačných prvkov, výstupových pomôcok a limitácie počtov ale nebude dobrým a trvalo udržateľným riešením. Pred „oslobodením našej najvyššej hory z polstoročného zakliatia“ je preto potrebné urobiť na výstupových trasách určité úpravy. Najjednoduchšia možnosť je trvalými mužíkmi vyznačiť normálky, opraviť zničené výstupové pomôcky a limitovať počet vystupujúcich. K tomu by bolo vhodné pripraviť mimoriadne detailný opis, prípadne aj videomanuál výstupu, dostupný napríklad na stránke TANAP-u a verejných portáloch typu YouTube.

Uvedené úpravy výstupových trás považujem za nevyhnutné už v samotnom začiatku sezóny. Takto máme šancu ponechať všetky tri súčasné najpopulárnejšie výstupové trasy v zásadnom charaktere bez zmeny. Doplnením orientačných prvkov a opravením úmyselne zničených výstupových pomôcok získajú len svoju pôvodnú podobu. Mám na mysli predovšetkým štandardné výstupové cesty Velickou a Batizovskou próbou. Bez uvedených úprav si súčasný stav normálok v spojení s novým návštevným poriadkom môže zbytočne vypýtať tragickú daň. Upozornenie na toto riziko je mojou hlavnou motiváciou k napísaniu tohto článku. Najjednoduchšie a minimalistické riešenie je teda citlivá úprava „normálok“. Bezpečný výstup na vrchol si na nich ale aj tak bude vyžadovať značné vysokohorské skúsenosti. Nejde totiž o značkovaný chodník. Je to výstup vyhradený znalým. Gerlach jednoducho nie je Predné Solisko.

Úpravu súčasného stavu si vyžaduje aj možnosť vývozu na Sliezsky dom⁷. Pre najväčšiu časť turistov sa výstup začína v skorých ranných hodinách z Tatranskej Polianky. Jednou zo základných technických vecí spojených s otvorením Tatier je teda umožnenie skorej rannej dopravy na Sliezsky dom všetkým. V minulosti túto dopravu zabezpečovali aj Štátne lesy TANAP-u. Na tento účel dokonca prenajali dva mikrobusy. Pre návštevníka je menej dôležité či túto službu prevádzkuje súkromník, alebo štátna firma. Podstatné je to, že má možnosť sa na Sliezsky dom vyviesť a ušetriť si tak cenné sily aj čas. Vývozy by mali byť časovo obmedzené, ráno do 9.00 hod. a popoludní od 17.00 hod. Na asfaltke by sa tak zachoval potrebný pokoj aj pre cyklistov a turistov.

Myslím, že okrem uvedenej úpravy normálok existuje aj iné riešenie. Potrebný je ale celospoločenský konsenzus. 

Môže Slovensko ukázať svetu novú cestu?

Jednoznačne áno. Nielen metaforicky, ale aj reálne. Sme schopní na Gerlach urobiť novú výstupovú aj zostupovú cestu, zodpovedajúcu súčasnej dobe. Takú, na ktorú sa budú môcť vybrať všetci zdatní turisti bez toho, aby potrebovali veľmi veľa skúseností alebo pomoc profesionála. Nepíšem to ako teoretik, ale ako profesionál, majúci za sebou realizáciu dvojciferného počtu nových, obľúbených a bezpečnejších tatranských horolezeckých ciest. Nová výstupová cesta na vybraných miestach zabezpečená, reťazami, konopnými lanami, alebo ferratovým spôsobom by bola silným signálom všetkým. Obzvlášť mladým generáciám. Dnes mladých už viac láka svet virtuálny, ako ten skutočný. V čom bude zabezpečený turistický chodník, či ferrata iná od výstupu s vodcom? Okrem veľmi dôležitej ekonomickej dostupnosti je tu aj ďalší faktor. Výstupy s horským vodcom znamenajú, že za vás preberá zodpovednosť niekto iný. V náročnej turistike (prípadne aj s ferratovými pasážami) je to presne naopak. Každý človek zodpovedá sám za seba a navyše zároveň aj za kamarátov, ktorí idú s ním. Celú túru si treba dôkladne premyslieť a pripraviť. To je práve to, čo by sme mali podporovať a rozvíjať. Nie uvažovanie spôsobom: „Zaplať a my ti to dáme“. Plánovanie, samostatnosť, príprava a zodpovednosť platí aj na upravených „normálkach“. Nová výstupová a zostupová cesta ferratou ale navyše znamená, že sa počet turistov na hore rovnomernejšie „rozloží“. Vďaka tomu ich denne bude môcť vystúpiť o niečo viac bez toho, aby sa navzájom ohrozovali alebo poškodzovali prírodu. Tým, že si veľká časť turistov zvolí ferratu, zachováme odkaz našich predkov na normálkach a práca vodcov nebude významne narušovaná. Je to dôležité z dôvodu, že pre určitú časť návštevníkov Tatier (a veľkých hôr všeobecne), je využitie služieb horských vodcov od istej náročnosti tou najlepšou voľbou.

V Tatrách je veľa ťažších stien a štítov, ale Gerlach je zo všetkých najvyšší

Vodcovia majú v horách svoje miesto. Dôležité ale je, aby boli ich služby voliteľné a nie povinné. Úplne rovnako, ako je to štandardne v celej Európe. Myslím si, že ale aj v prípade vybudovania nového zabezpečeného turistického chodníka, či ferraty na Gerlach budeme potrebovať funkčne stanovený a kontrolovateľný limit počtu návštevníkov. V opačnom prípade vrchol stratí veľa zo svojej atmosféry a rizikovosť výstupu neadekvátne stúpne. Koľko turistov denne unesie najvyšší štít tak, aby túra pre každého zostala nádherným zážitkom, ukáže až prax v teréne. Vyžaduje si to vynikajúci manažment a trochu disciplíny. Osobne si myslím, že s existujúcou ferratou by to mohlo byť súhrnne aj tristo osôb. TANAP by mohol vydávať povolenie na výstup, podobne ako je to v Národnom parku Teide. Toto povolenie (realizované prostredníctvom internetu) by malo byť podmienené režijným príspevkom. Malo by ísť o nízku sumu. Napríklad desať eur je cena dostupná študentom, dôchodcom aj rodičom samoživiteľom⁸. Takáto suma by už umožnila údržbu ferraty aj manažment a trvalú udržateľnosť celého projektu. Išlo by teda o príspevok na chod systému, nie o poplatok za výstup. Samotné povolenie na výstup by mohlo byť potvrdené až finálny deň pred výstupom (napríklad do 19.00 hodiny). Turista by s povolením zároveň dostal časenku, s doporučením hodinového intervalu v ktorom má vyraziť na túru zo Sliezskeho domu a na zostup z vrcholu. Zabezpečilo by to optimálne rozloženie turistov na celej trase. V prípade nepriaznivých podmienok (hrozba búrok, víchrica, ľadová glazúra...) by TANAP povolenie na daný deň nevydal. Prípadne by ho vydal v obmedzenejšom počte a iba na určitú časť dňa. Taktiež by TANAP mohol výstup v určité dni odporučiť iba s profesionálom (horský vodca, inštruktor horolezectva, sprievodca UIMLA, inštruktor VHT). Išlo by napríklad o dni so zhoršenými podmienkami v teréne. K nim patrí sneh v žľaboch, riziko popoludňajšej búrky, ľadová glazúra na skalách a ďalšie. Každý výstupový deň by mal TANAP v teréne dvoch pracovníkov, monitorujúcich priebeh výstupu a zostupu. Títo by boli schopní poradiť pri ťažkostiach v teréne a v prípade potreby aj podať odbornú prvú pomoc. Voľba či ísť na výstup sám, alebo si zobrať horského vodcu, by bola osobným rozhodnutím každého jednotlivca. Keďže je počet horolezcov na vrchole minimálny, povolenie by sa nevzťahovalo na výstup horolezeckými cestami. Správa národného parku by takto získala absolútny prehľad o počte a pohybe ľudí na štíte. Prijímateľom režijného príspevku by bol fond TANAP-u venovaný údržbe neznačkovaných turistických ciest. Zisk by sa teda vracal do konkrétneho rozvoja Tatier. V prípade nepovolenia výstupu z dôvodu nepriaznivých podmienok by to mohol uchádzač skúsiť v inom termíne. Režijný poplatok by sa ale späť nevracal. Je totiž veľmi dôležité pochopiť, že na hory sa nevystupuje vtedy, keď to chceme my, ale len keď nám to hory dovolia. To, čo môžeme urobiť my, je byť pripravení a nevzdávať to. Takýto systém by zároveň znamenal aj dve nové sezónne pracovné miesta.

Enormný záujem o najvyššie a dominantné vrcholy jednotlivých pohorí je spoločným problémov viacerých horských krajín. Manažment výstupu realizovaný podľa tohto návrhu by mohol zviditeľniť Slovensko vo svete. Takýto „husársky kúsok“ sme už v Tatrách dokázali napríklad výstavbou lanovky na Lomnický štít.

Kadiaľ by mala viesť nová cesta?

            Realizácia takého projektu je veľkou výzvou. Vyžaduje dôkladnú prípravu a prieskum terénu. Som si istý, že sa to dá zvládnuť. Presné trasovanie, spôsob odistenia či stupeň náročnosti⁹ by vyplynuli zo záverov uvedeného prieskumu. Rozhodne je tam niekoľko zaujímavých možností. Reálny je aj variant s minimom umelých pomôcok. Takýto turistický zabezpečený chodník by mohol viesť cez Dromedárov chrbát. Vo východnej stene sú zasa možnosti pre realizáciu športovej ferraty. Do realizácie projektu by sa mohli zapojiť odborníci zo všetkých oblastí. Horolezci, turisti, Horská záchranná služba, horskí vodcovia aj sprievodcovia. Prvoradá je bezpečnosť a ochrana prírody. Taktiež treba mať patričný rešpekt k už vytvorenému. Nový výstup by napríklad nemal zásadným spôsobom narušiť existujúce a funkčné horolezecké cesty. Argumenty kritikov odsudzujúcich novú cestu a odvolávajúcich sa na zásadu hôr bez umelých výstupových pomôcok v tomto prípade iba potvrdzujú ich osobnú predpojatosť. Všetky tri súčasné výstupové trasy sú totiž zabezpečené umelými výstupovými pomôckami. Ide o kramle, umelé stupy a reťaze. Žiadna z normálok na Gerlach nie je bez „železa“. Dokonca aj ferrata na Gerlach už dávno existuje. Oficiálne sa volá „Gerlachovská próba, cesta Vlada Tatarku“. Bola vybudovaná Horskou záchrannou službou v roku 2001. Na vysokú návštevnosť ale nie je vhodná. Vedie úzkym žľabom priam komínovitého charakteru, nad ktorým je strmý svah s voľnými kameňmi. Navyše ide o relatívne krátky úsek, zjednodušujúci len prístup pod Gerlachovské sedlo z východu. Preto nemôže slúžiť všetkým. Ak teda do hôr „železo“ nepatrí, potom by sme ho museli odstrániť aj zo súčasných normálok. Dilema teda nie je v tom, či máme „železo“ použiť, ale skôr v tom, koľko ho tam má byť a ako to má byť celé urobené. Napríklad bleskozvodový efekt kovových zabezpečovacích prvkov, sa dá znížiť použitím konopných lán.

Zu Božiková si obzerá storočné zvyšky kotvenia Česko-Slovenskej vlajky pod vrcholom Gerlachu

Kto to zastreší, schváli, zaplatí a urobí?

Legislatívny rámec noriem, posudzovania a schválenia ferraty vo Vysokých Tatrách je už známy. Poznáme ho vďaka ferrate cez Priečne sedlo. V tomto smere teda nepôjde o priekopnícku prácu. Náklady na celý projekt by mohli byť hradené z európskych grantov. Druhou možnosťou sú donori z komerčných firiem. Nová výstupová cesta na Gerlach je prestížny projekt. Tento fakt výrazne uľahčuje hľadanie prostriedkov na realizáciu. Až posledným a podľa mňa najmenej vhodným variantom je pokrytie nákladov z poplatku za výstup.

Pri samotnej realizácii diela má šancu vzniknúť multidisciplinárny tím. Skutočným potvrdením začiatku novej éry vo Vysokých Tatrách by bola spolupráca horolezcov, ochranárov, horských vodcov, inštruktorov horolezectva, horskej služby, turistov, horských sprievodcov a ďalších. Projekt by mal byť otvorený všetkým skúseným odborníkom. Nemusí ich byť veľa, dôležitá je ich vzájomná súhra a schopnosť dotiahnuť veci do zdarného konca. Posledné roky dokázali, že na Slovensku ferraty robiť vieme. Tímov schopných priamej realizácie diela v teréne už teda máme doma viac.

Zastrešenie a tým aj zodpovednosť za vzniknuté dielo a jeho údržbu má niekoľko alternatív. Na prvom mieste je to jednoznačne Správa TANAPu. Prednedávnom došlo ku zlúčeniu dvoch kľúčových organizácií, spravujúcich náš najstarší národný park. Mám na mysli Štátne lesy TANAP-u a Správu národného parku. Práca na diele takéhoto rozsahu by bola jasným signálom verejnosti, že tieto dva tábory vedia pragmaticky spolupracovať a chránia nielen Tatry, ale aj ich návštevníkov. Vyžaduje si to ale koordinátora celého projektu, pre ktorého by to bola hlavná náplň jeho práce.

Druhou alternatívou zastrešujúcou projekt by mohla byť Horská záchranná služba. Do úvahy pripadá aj Tatranská horská služba - dobrovoľný zbor. Na záchrane vo Vysokých Tatrách (spolu s Leteckou záchrannou službou ATE) sa totiž podieľajú tri organizácie. V prípade HZS ide o štátnu organizáciu. THS má štatút občianskeho združenia. To naznačuje ďalšie možnosti.

Treťou alternatívou garanta diela sú teda vybrané občianske združenia, pôsobiace v oblasti horolezectva, ochrany prírody či turistiky. Až poslednou, štvrtou možnosťou sú komerčné subjekty. Všetky uvedené možnosti majú svoje výhody aj nevýhody.

Majú byť vôbec v Tatrách ferraty?

Problematika realizácie ferrát sa už odbornej aj laickej verejnosti skloňovala viackrát. Aj návrh sprístupnenia Gerlachu takouto formou tu už bol. Viac-menej súhlasné stanovisko od Štátnych lesov TANAPu a Správy TANAPu sa k tomu dá nájsť napríklad v Tatranskom dvojtýždenníku č. 10 z roku 2013. V rovnakom čísle je publikované aj stanovisko Horskej záchrannej služby, ktorá sa tam súhlasne vyjadruje napríklad k realizácii ferraty na Lomnický štít. Po nadobudnutí platnosti súčasného návštevného poriadku vstúpila táto téma do novej dimenzie aktuálnosti.

Tak teda majú byť v Tatrách ferraty? Ak by to bola osobná otázka, tak v tom mám jasno. Sám ferraty nevyhľadávam. Som horolezec. V horách sa chcem dotýkať skaly a nie železa. Keby mi niekto hovoril o ferrate na Gerlach pred desiatimi rokmi, odpovedal by som mu, že tam nepatrí. K tomu, čo tu píšem, som dospel rokmi na základe toho, čo som ako profesionál zažil v teréne. Nie som zástancom budovania ferrát v Tatrách. V tejto chvíli som presvedčený, že by mali viesť iba na Gerlachovský a Lomnický štít. Sú na to dva hlavné dôvody.

Prvým je skutočnosť, že sú to dva najvyššie štíty. O výstupy na ich vrcholy je najväčší záujem. Gerlach je národným symbolom, mal by byť teda bezpečne otvorený všetkým. Lomničák má zasa vybudovanú úplnú infraštruktúru. Keď sa turisti v lete vyvezú sedačkovou lanovkou do Lomnického sedla, sú štyristo výškových metrov pod jeho vrcholom. Vedie naň odtiaľ neznačkovaný chodník, čiastočne zabezpečený reťazami a kramlami.

Gerlach je celospoločenský symbol

Bez úprav ale nie je vhodný na veľkú návštevnosť. Obidve nové cesty by zároveň navzájom súviseli. Menej náročná ferrata na Lomnický štít by bola odporučená ako prípravná pred výstupom na Gerlach. Neskôr by sa prípadne mohla dobudovať aj jej druhá časť vedúca z Malej Studenej doliny vedúca na Veľkú Lomnickú vežu. Tam sú totiž možnosti aj na vytvorenie veľmi náročnej športovej ferraty.

Druhým dôvodom je fakt, že na obidvoch kopcoch už ferraty sú. Nejde teda o nový prvok. Existujúce ferraty boli vybudované v tichosti a ich deklarovaný cieľ bol uľahčenie prístupu záchranárom. Tento účel môžeme zachovať, ale urobiť to tak, aby výsledné dielo bezpečne slúžilo všetkým. Zaujímavé je, že obidve ferraty sú spojené s Vladom Tatarkom, prezývaným Džipsy. Legenda tatranského horolezectva je teda zároveň tvorcom prvých ferrát vo Vysokých Tatrách.

Existuje aj iná alternatíva ako sú ferraty?

Nové ferraty sa v súčasnosti budujú v horách celého sveta. Stali sa samostatnou horskou disciplínou. Reflektujú na požiadavky doby. Môžeme sa smiať, že sú iba instantnou náhradou horolezectva, ale kto dnes nemá v chladničke či v špajzi polotovary? Aj ferraty majú v horách svoje miesto. Niektoré z nich patria ku skutočným klenotom. Dôležité je, aby sa nestali v teréne normou. Aby sme pre sústavy rebríkov, oceľových lán a stupačiek neprestali vnímať hory samotné. Okrem toho ferraty výrazne zvyšujú návštevnosť. To môže mať závažné environmentálne dopady. Najmenšie veľhory sveta si vyžadujú najväčší rešpekt k životnému prostrediu. Tatry sú jedinečným drahokamom. Jedna vec je mať doma drahokam a tá druhá je vytvoriť mu podmienky, aby sa rozžiaril. Výsledný charakter vzácneho kameňa totiž určuje práca na ňom samotnom. V prípade drahokamov je to brúsenie a leštenie. Ak ide o väčšie skaly, tak sa to nazýva infraštruktúra a služby. Kvalita tatranských chodníkov a systém turistického značenia patria k najlepším na svete. Máme šancu dokázať, že v tomto štandarde dokážeme urobiť aj dve ferraty. Hory menia človeka a človek mení hory. Aj Chamonix, Zermatt a Kalymnos boli kedysi zabudnuté a chudobné miesta našej planéty. Koľko ľudí dnes navštívi Chamonix len z dôvodu záujmu o výstup na Mont Blanc? Jednou z najkrajších vecí v dolinách mimo turistických značiek bolo doteraz ticho a pokoj. Bude veľkou výzvou, či to tak ostane aj pri Tatrách, ktoré sú novým návštevným poriadkom otvorené všetkým. Aj preto treba chápať, že ide o jeho zavedenie na „skúšobné obdobie“.

Nepíšem tento článok zo zištných dôvodov. Netúžim stavať ferratu na Gerlach a Lomničák, aj keď som presvedčený, že tam majú svoje opodstatnenie. Moje osobné poslanie vidím inde. Hory majú obrovský potenciál meniť človeka, a to aj smerom k dobru. Na to aby sa to mohlo diať iba potrebujeme vytvoriť podmienky. Na prelome storočí práve Vlado Tatarka inicioval a zrealizoval aj preistenie vybraných klasických horolezeckých tatranských ciest. Dodnes patria k najlezenejším, aj keď po tragédii v roku 2001 jeho projekt ostal pred finálnym dokončením. V súčasnosti už o preisťovaní „klasík“ rozhoduje komisia SHS James. Doba sa vyvíja. Preto som sa pred desiatimi rokmi spolu s partiou nadšencov rozhodol ísť cestou prvovýstupov. Deklaroval som zámer urobiť 33 nových bezpečnejších horolezeckých ciest vo Vysokých Tatrách. Zásady tohto projektu sú zhrnuté v texte Malý horolezecký manifest Ta33. V roku 2024 otvoríme cesty s poradovým číslom 13 a 14. Môžeme to robiť vďaka finančnej podpore našich sympatizantov a ochote dobrovoľníkov, pracujúcich v náročnom teréne. Podporiť nás môže každý, aj prostredníctvom 2% dane. Aj cesty nášho projektu Ta33 patria v Tatrách k tým najkrajším a najlezenejším. Občas mi po ich prelezení niekto niečo napíše, alebo o tom porozpráva, keď sa stretneme v doline. Viem, že sa v tých cestách odohrávajú úžasné životné príbehy. Mnohí vďaka nim začali liezť v Tatrách a cez dotyky so žulou spoznali ten najintímnejší kontakt s veľhorami. Iní sa zasa k lezeniu vrátili po náročných životných skúškach. Vďaka dobre nastavenému systému sa teraz u nás všetko potrebné na lezenie tatranských ciest projektu Ta33 dá naučiť za niekoľko víkendov. Na ferratách sa takáto skúsenosť získať nedá. Horolezecké cesty, ktoré robíme majú rôznu úroveň náročnosti. Niektoré z nich môžu liezť aj deti. Návštevnosť v horolezeckých cestách, aj tých, ktoré robíme my, je ale oproti ferratám zlomková. Nedochádza k žiadnym negatívnym dopadom na životné prostredie. Ferraty sú ako lyžiarske strediská s lanovkami a vlekmi, horolezectvo je ako skialpinizmus vo voľnom neupravenom teréne. Kontinuálne vzdelávanie ľudí a existencia (aj keď obmedzeného počtu) bezpečnejších horolezeckých ciest je podľa mňa alternatívou k budovaniu ferrát. Táto práca si taktiež vyžaduje celého človeka a ja ju vnímam ako poslanie. Počtom hotových ciest sa už blížime k predsavzatej polovici, ale máme čo robiť aby sme to zvládli až do čísla 33. Preto sa zrejme nebudem môcť angažovať naplno vo veci ferraty na Gerlach. Ak vznikne spoločenská diskusia na túto tému, rád sa jej zúčastním. Prípadne neskôr, ako člen realizačného tímu, prispejem prácou a skúsenosťami.

Gerlach ako chrám slobody

V roku 2018, na storočnicu republiky, sme spolu so Zuzkou Božikovou vyliezli prvovýstup vo východnej stene Gerlachu. Približne sto výškových metrov pod vrcholom na nás čakalo prekvapenie. Našli sme časti dnes už stratenej česko-slovenskej vlajky. Pred sto rokmi ju na vrchol vyniesli a upevnili členovia turistického klubu zo Spišskej Novej Vsi. Na štít vtedy vystúpilo viac ako dvesto účastníkov podujatia. Nemali so sebou žiadneho vodcu. Viedla ich túžba pripomenúť našim národom cenu slobody. Bolo to totiž v auguste 1923 a republika sa pripravovala na piate výročie svojho vzniku. To bol hlavný dôvod, prečo tam vyniesli aj ťažkú oceľovú vlajku, cement a veľa náradia. Ich dielo o rok neskôr strhla víchrica. Časti tohto pamätníka sme objavili, takmer po sto rokoch, až my. Čakali tam na nás ako pripomienka doby, kedy mohol ísť na Gerlach každý. Našu novú výstupovú cestu sme nazvali „Chrám slobody“. Do vrcholovej knižky som vtedy napísal: „Sloboda je ako chrám, ak sa o neho prestaneš starať, nakoniec zanikne.“ Nový návštevný poriadok nie je dokonalý, niektoré jeho časti si vyžadujú úpravy, ale vďaka nemu sa do Tatier po polstoročí pomaly opäť začína vracať sloboda.

Martin Murár

+++

Článok je napísaný ako list verejnosti a kompetentným orgánom v snahe podnietiť verejnú a odbornú diskusiu. Z uvedeného dôvodu bude odoslaný všetkým zainteresovaným inštitúciám.

Poznámky:

¹ Nariadením Východoslovenského krajského národného výboru č. Ra-222/73 zo dňa 26. apríla 1973 o predchádzaní úrazovosti a zabezpečovaní verejného poriadku v oblasti Vysokých Tatier bol turistom výstup na Gerlachovský štít povolený iba s horským vodcom. Platilo to rovnako aj na všetky štíty a miesta mimo značkovaných chodníkov. Reálna podoba tohoto nariadenia pretrvala až do dnešných dní. Cena za výstup v sezóne roku 2023 sa pohybovala vo výške okolo 400 Eur.

Nový návštevný poriadok otvára Tatry mimo značených chodníkov len pre absolventov slovenských horolezeckých kurzov. Nie je doriešená otázka dokazovania potrebnej kvalifikácie zahraničných návštevníkov.

² V čase písania článku ide takmer o sto ľudských životov. Celkový počet obetí navyšuje aj letecká nehoda z obdobia druhej svetovej vojny.

³ Na niektorých miestach sú ešte viditeľné nenormované zelené značky z obdobia pred zákazom. Spravidla ich tam ale nájde iba ten, kto vie, kde sú.

⁴ V priemere zahynie na Matternhorne dvanásť ľudí ročne. Počet tragédií celkovo presahuje číslo 500.

⁵ Národný park Teide 35 km², Tatranská národný park 738 m². Nezapočítal som pri tom ochranné pásmo TANAP-u, ktoré tvorí ďalších 307 km². Ročná návštevnosť Národného parku Teide presahuje štyri milióny návštevníkov, zatiaľ čo v TANAP-e je to okolo dva až dva a pol milióna návštevníkov.

⁶ Lanovkou sa denne vyvezie obvykle 182 návštevníkov. K tomu je potrebné pripočítať zamestnancov lanovky, ďalej čašníka, meteorológa, astronóma a pracovníka Slovenskej akadémie vied.

Zvyšné počty sú len odhadom. Tvoria ich horolezci a turisti.

⁷ Kedysi bol vývoz autom za poplatok dostupný všetkým. Posledné dva roky je ale vyhradený iba horským vodcom a ich klientom. Doprava na Sliezsky dom je pritom kľúčová najmä pre horolezcov. Časová náročnosť akéhokoľvek horolezeckého výstupu na Gerlach je totiž v porovnaní s turistikou na normálke oveľa vyššia. Aj batohy horolezcov vážia podstatne viac, ako tie turistické. Sú v nich totiž laná a dosť „železa“. Vylúčenie horolezcov zo skorej rannej dopravy na Sliezsky dom preto neprispieva k zvýšeniu ich bezpečnosti.

⁸ Presná výška režijného príspevku bude závisieť aj od povoleného počtu osôb na štíte.

⁹ Cesta môže mať aj viac variant náročnosti. Vysokohorský turista by si potom mohol vybrať podľa svojich schopností a podmienok v teréne.