Hrady a zámky

Hrad Červený kameň

Podrobnosti

Napísané: 29. december 2021

Návštevy: 3395

Červený Kameň sa nachádza na JV svahu Malých Karpát, asi 2 km JZ od obce Častá, nad osadou Píla. Patrí medzi najkrajšie a najzachovalejšie hrady na Slovensku. Postavili ho nad strmým svahom doliny potoka Gidra, na plochom výbežku kremencového brala.

Názov hradu je odvodený od červenkastej farby kremencových skál, na ktorých stojí. Pôvodnú skalu možno vidieť na viacerých miestach – pod hradným mostom, v hradných pivniciach. Kremenec (kvarcit) použili tiež ako stavebný kameň do múrov a bášt, ktoré sú väčšinou postavené z bridlice. Názov Bobrí hrad pochádza pravdepodobne od bobra vodného (Castor fiber), ktorý žil a žije vo vodných tokoch Malých Karpát a stavia si tzv. „bobrie hrady“.

Predchodcom dnešného hradu bol kamenný gotický kráľovský hrad z polovice 13.storočia, ktorý stál zhruba na nádvorí dnešného komplexu. Pred rokom 1240 ho dala postaviť Konštancia Uhorská z rodu Arpádovcov (1180 – 1240), druhá manželka českého kráľa Přemysla Otakara I. a dcéra uhorského kráľa Bela III. Koncom 12.storočia dostala tunajšie panstvo ako veno.

Podľa listiny z roku 1296 hrad tvorilo viacero budov a opevnení. Bol súčasťou pohraničnej sústavy strážnych pevností, ktoré postavili od Bratislavy až po Žilinu. Pôvodný hrad zanikol v prvej polovici 16.storočia – postupne ho dali rozobrať Fuggerovci počas prestavby.

V rokoch 1535 – 1557 noví majitelia, augsburskí podnikatelia a bankári FUGGEROVCI, dali vybudovať po  obvode  pôvodného hradu novú mohutnú pevnosť. Mala ústredný štvoruholníkový dvor a 4 nárožné bašty. Pod JZ obytnou časťou dali postaviť rozsiahly systém pivníc. Ich obranný (fortifikačný) systém patril k vrcholom vtedajšej vojenskej a obrannej taktiky.

História hradu sa od roku 1583 do konca II. svetovej vojny spája s PÁLFIOVCAMI. Tento významný uhorský rod ho postupne prebudoval na reprezentačné sídlo.

Foto hradu

Prístup na hrad

• Obec Častá – autom, autobusom asfaltovou cestou až na bezplatné parkovisko pri hrade
• Obec Častá – pešo po žltej značke nenáročnou cestou k hradu – asi 40 minút
• Osada Píla – autom, autobusom (podľa informačných dopravných značiek až na hrad)
• Osada Píla – pešo po žltej značke doprava medzi domy, strmšia lesná cesta vedie až k hradu – asi 20 minút (najkratší prístup)
• Zochova chata (do Častej) – pešo po žltej značke značke
• Modra – cez Harnóniu do Sološnice – pešo po zelenej značke

Mapa

Opis hradu a jeho prestavby

Legenda k pôdorysu:
A – hrad, B – predhradie, C – záhrady
1 – nárožné delové bašty, 2 – obytné krídlo, 3 – Sala terrena, 4 vstup do pivníc, 5 – studňa, 6 – baroková fontána, 7 – hospodársky trakt

Súčasná typická silueta hradu nadobudla svoj tvar po viacerých stavebných úpravách. Zásluhu na tom majú hlavne dve spomínané slávne rodiny – nemeckí Fuggerovci a uhorskí Pálfiovci.

Renesančná prestavba

FUGGEROVCI – Anton Fugger (1493 – 1560)

V roku 1535 získali hrad do držby od obchodných partnerov TURZOVCOV. Anton Fugger sa rozhodol využiť jeho strategickú polohu blízko Bratislavy a Viedne. Chcel tu vytvoriť prekladisko, bezpečné miesto na skladovanie tovaru, s ktorým rodina obchodovala po celej Európe.

Prestavba začala v roku 1537. Fugger do nej investoval mnoho peňazí, ale aj svojho času a premenil hrad na modernú renesančnú pevnosť. Hoci plány boli dôkladne premyslené, výstavba trvala 20 rokov.

Základom novej pevnosti bolo administratívno – obytné krídlo medzi západnou a južnou baštou, s mohutným pivničným systémom. Dokončili ho až v roku 1556. Plynulú prácu obmedzoval pôvodný hrad, ktorý slúžil ako dočasné sídlo správy panstva a poskytoval ubytovanie remeselníkom, ktorí tu pracovali. Postupne ho však rozoberali, čo spomaľovalo prácu. Časť materiálu použili. Posledné objekty zbúrali až v roku 1555. Červený Kameň nadobudol takmer „dnešnú podobu“.

Vyspelú delostreleckú obranu hradu zabezpečovali 4 mohutné nárožné okrúhle bašty, ktoré spojili  obranným múrom a systémom kazemát a strelných komôr. Kazematy zjednodušovali dorozumievanie a presun pri obrane pevnosti. Na nárožných baštách boli delá umiestnené v 4 úrovniach nad sebou.

Pred jadrom pevnosti vybudovali  ešte 2 predhradia so systémom priekop a valov. Architekti využili najmodernejšie dobové poznatky a stavbu pripravili na účinnú obranu. Dômyselne bol vyriešený spôsob vetrania (vetracích otvorov) a odsávania dymu po výstreloch. Na projektovaní sa údajne podieľal nemecký ranorenesančný umelec a architekt Albrecht Dürer, s ktorým sa Fuggerovci poznali.

K veľkej zmene prišlo, keď Fuggerovci v roku 1546 vystúpili z Thurzovsko – fuggerovského mediarskeho podniku. V tom čase pevnosť Červený Kameň ešte nebola dostavaná. Osmanské nebezpečenstvo, ekonomická situácia, a po smrti Antona Fuggera v roku 1560, nezhody medzi dedičmi  v rodine spôsobili, že rodina sa rozhodla nedostavaný Červený Kameň predať a vrátiť sa do vlasti. V roku 1570 dali panstvo úradne odhadnúť.  

Medzi záujemcami o kúpu bol aj mladý barón Mikuláš II. Pálfi, barón z Erdödu. V roku 1583 Fuggerovci definitívne odišli zo Slovenska. 

Perokresba hradu z obdobia okolo roku 1570 zo zbierok Univerzitnej knižnice v Salzburgu

 PÁLFIOVCI – Mikuláš II. Pálfi (1552 – 1600)

Mikuláš II. Pálfi

V roku 1580 kúpil prvý podiel, v roku 1582 zase podiel od Marka Fuggera. V roku 1583 sobášom s  Máriou Magdalénou Fuggerovou, dcérou Marka a vnučkou Antona Fuggera, získal ďalšie podiely. Keď Pálfiovci v roku 1583 získali hrad do vlastníctva, nechali ho dobudovať a prestavať na rodové sídlo. Dostavali ďalšie 2 poschodové obytné krídla a na SZ 1 prízemné krídlo.

Najskôr postavili vstupné krídlo s hodinovou vežou, nasledovalo ďalšie krídlo na protiľahlej strane, medzi južnou a východnou baštou. V prízemí tohto krídla vznikla rozsiahla hradná lisovňa vína. Nakoniec upravili pôvodný obytný fuggerovský palác. Nové hradné budovy sústredili okolo veľkého štvoruholníkového nádvoria.

Vznikol reprezentatívny renesančný zámok. Obytné priestory zariadili umelecky veľmi hodnotným nábytkom a doplnkami. Do hradu sa trvalo nasťahovali od roku 1588. Aj neskoršie prestavby zvyšovali pohodlnosť a atraktivitu pánskeho sídla. Po prestavbe v druhej polovici 16. storočia sa hrad zmenil ešte 2 krát.

Baroková prestavba

O storočie neskôr hrad upravili v ranobarokovom slohu. O zmenu sa postaral vnuk Mikuláša II., Mikuláš IV. Pálfi (? – 1679)  s manželkou Máriou Eleonórou Harrachovou.

Pri barokovej prestavbe zachovali  pôvodný pôdorys a sústredili sa na bohaté riešenie interiérov. Z tohto obdobia pochádza aj cisterna pri prízemnom krídle a  kamenná baroková fontána v centre nádvoria, s plastikou jeleňa – čo je symbol Pálfiovcov.

Pozoruhodná je krásne zdobená Sala Terrena na prízemí JZ krídla hradu, ktorá poskytovala chládok počas horúcich letných dní. Vznikla podľa talianskeho vzoru, spolu s výstavbou kaplnky.

V druhej polovici 18. storočia hrad zmodernizoval a rozšíril  Rudolf Jozef Pálffy (1719 – 1768) s manželkou Máriou Eleonórou rod. Kaunitz-Rietbergovou (1723 - 1776). Grófkin brat, knieža Václav Anton Kaunitz (1711 – 1794), bol kancelárom kráľovnej Márie Terézie.

Nová prestavba dosť pozmenila celkový tvar hradu. Dali prestavať krídlo oproti vstupnému a zvýšiť obidve priľahlé bašty o poschodie a podkrovie. Po požiari v roku 1758  prebudovali aj vstupné krídlo a hodinovú vežu. Namiesto starého padacieho mosta vznikol veľký kamenný most.

Upravili obe predhradia, vo vonkajšom dali postaviť novú konskú stajňu s jazdiarňou. Z tohto obdobia pochádza aj vonkajšia brána, ktorá vedie k lipovej aleji. Po dokončení úpravy areálu pred hradom dali postaviť krížovú cestu. Neskôr sa už neuskutočnili žiadne zásadné stavebné zmeny, upravoval sa len interiér.

Posledný člen rodu Pálfiovcov, Karol Mária PÁLFI (1905 – 1992), sa aj s matkou z hradu odsťahoval v marci 1945. Aj preto sa hrad zachoval vo výbornom stave v historickej podobe s minimálnymi zmenami.

História a osobnosti

Červený Kameň bol pôvodne kráľovský hrad. Jeho počiatky siahajú do prvej polovice 13. storočia. Postupne sa na ňom vystriedalo mnoho majiteľov z významných uhorských rodov.

Pred rokom 1240 – česká kráľovná vdova – Konštancia Uhorská (Kunhuda) (1180 –1240). Hrad dala postaviť na majetkoch, ktoré dostala ako veno od otca, uhorského kráľa Bela III. 
Zachovala sa správa kronikára Karola IV., Přibíka Pulkavu z Radenína, ktorý v kronike z konca 14.storočia spomína úmrtie českej kráľovnej Konštancie v roku 1240 a medzi chvályhodné činy jej života zaradil aj založenie hradu Červený Kameň na uhorských majetkoch.

1271 – prvá písomná zmienka, keď hrad obsadil český kráľ Otakar II., syn Otakara I.
Správy kronikárov spomínajú hrad v rokoch 1271 a 1273, v súvislosti s uhorsko-českými vojnami. 

1296 – Matúš Čák – prvá nespochybniteľná zmienka o Červenom Kameni, keď hrad kúpil Matúš Čák. Udržal si ho až do smrti v roku 1321.

1321 – kráľ Karol Róbert

Od polovice 14.storočia sa majitelia na hrade často striedali

Od 1441  – grófi zo Svätého Jura a Pezinka, Juraj a jeho syn Peter – majetok prešiel s vdovou po Pavlovi Volfardovi na Juraja, svätojurského a pezinského grófa

1511 – Ján a Juraj Zápoľskí, získali panstvo od Jurajovho syna Petra

Od 1522 – Mária Habsburgská  (1505 – 1558) – hrad svojej budúcej manželke daroval kráľ Ľudovít II. Jagelovský  (1506 – 1526).  Kráľovnej Márii hrad poslúžil na splatenie peňažnej pôžičky. Vyrovnaním dlhu prešlo hradné panstvo v roku 1523 do vlastníctva kráľovského pokladníka Alexeja I. TURZU (okolo 1490 – 1543)  a jeho brata Jána.  

1523 až 1535 – TURZOVCI – panovníčka darovala hrad spolu s panstvom do dedičnej držby bratom Alexejovi a Jánovi Turzovcom – spišským magnátom, ktorí už v 15.storočí patrili k najbohatšej šľachte. Bohatstvo nadobudli v banskom podnikaní. Vytvorili s Fuggerovcami spoločný mediarsky podnik na zužitkovanie rudného bohatstva banskobystrických baní. Rudu z Bystrice vozili do svojich hút v Korutánsku a Sasku, kde z nej získavali meď a striebro. Naspäť vozili pre bystrických ťažiarov potraviny, víno, oblečenie, svietidlá a krmoviny. Obchodný vzťah upevnili sobášom, v roku 1497 sa Juraj III. Turzo (1467 – 1521) oženil s Annou Fuggerovou (1481 – 1535).

V roku 1535 sa Alexej Turzo  (okolo 1490 – 1543)  prechodne dostal do finančných problémov, preto predal Červený Kameň  Fuggerovcom. Hodnota hradu bola 105 401 florénov. Alexej dlhoval Antonovi Fuggerovi 107 401 florénov.

V roku 1535 po vzájomnej dohode dlh vymazali a Anton Fugger dostal panstvo Červený Kameň.

Od roku 1535 až 1581 – FUGGEROVCI, dostali hrad od Turzovcov do zálohu, neskôr ho získali celý.

Pôvodný kamenný hrad dali v rokoch 1537 – 1556 od základu prestavať. Na jeho základoch vznikla nová mohutná pevnosť, ktorá zodpovedala najmodernejším požiadavkám doby. Turecké nebezpečenstvo (v roku 1541 Turci dobyli Budín), a zmena cenovej politiky narušila ich predstavy o ďalších obchodných plánoch a využití pevnosti. Rodina sa pripravovala na návrat do vlasti.

Od 1583 do 1945 – PÁLFIOVCI – Mikuláš Pálfi II., barón z Erdödu (1552 –1600), sa oženil s Máriou Magdalénou Fuggerovou  (1566 – 1646) a tak získal aj hrad. Dovtedy Mikuláš nemal reprezentatívne sídlo. Preto dal nepohodlnú, na bývanie málo prispôsobenú pevnosť prebudovať na pohodlný renesančný, neskôr barokový zámok, prvé rodové sídlo, ktoré obývali až do roku 1945. Toto sa stávalo zriedkavo, obyčajne výšinné kamenné hrady šľachta opúšťala a vymenila ich za pohodlnejšie a prístupnejšie kaštiele v podhradí. Práve vďaka odlišnému prístupu patrí dnes Červený Kameň medzi najzachovalejšie slovenské hrady.

V apríli 1600 Pálfi na Červenom Kameni zomrel a jeho obrovský majetok zdedili jeho synovia.

Posledný vlastník, gróf Karol Maria Pálfi (1905 – 1992) hrad Červený Kameň opustil 31. marca 1945 spolu s matkou (v roku 2021 uplynulo odvtedy 76 rokov). Na hrad, ktorý ich rodu patril viac ako 350 rokov, sa Pálffiovci už nikdy nevrátili.

Vojenské prepadnutia a obsadenia hradu

1605 – vojská Štefana Bocskaya

1619 – vojská Gabriela Bethlena

júl 1683 – kurucké vojská na čele s Imrichom Thökölym

1701 – hrad unikol zbúraniu – netýkal sa ho rozkaz o búraní hradov, ktorý vydal cisár Leopold, lebo Pálfiovci boli vždy verní Habsburgovcom

1703, 1705  kuruckí povstalci chceli hrad získať, v auguste 1705 ich cisárske vojska porazili. Hrad bol značne poškodený. S opravami a ďalšími prestavbami začal až Rudolf Pálffy (1719 – 1768), pravnuk Mikuláša IV.

Najskôr dal opraviť poškodené časti hradu, a to hlavne múry a delové bašty, ktoré stále slúžili svojmu účelu. Neskôr dal prestavať a dobudovať ďalšie časti.

Požiare

Hrad niekoľkokrát poškodil požiar, no vždy ho opravili. 

1646 veľký požiar, vznikli veľké škody

1703, 1705 – požiare počas Rákociho povstania

1710 požiar, pri ktorom úplne zhorela strešná časť hradu

1758 po prvých obnovách vypukol požiar v SZ krídle nad vstupnou bránou hradu, zničil obytné priestory a hodinovú vežu. Pri obnove požiarom zničenej časti hradu nadstavili ďalšie podlažie nad JV krídlom

Po roku 1850 obnovili strešnú časť hradu, izby a veľké sály zostali prázdne

Súčasnosť

Po vojne sa začala obnova hradu. V centrálnej časti zriadili múzeum. Základ zbierky Múzea tvorili predmety, ktoré Pálfiovci na hrade zanechali.

Od roku 1948 na hrade začali zhromažďovať historický nábytok, hodnotné umelecké predmety výtvarného umenia a úžitkové predmety z 31 iných okolitých zoštátnených kaštieľov, zámkov a 2 kláštorov.

V roku 1949 hrad vyhlásili za štátny kultúrny majetok a verejnosti ho ako múzeum sprístupnili 22. októbra 1949.

V rokoch 1976 až 1998 si zhoršujúca sa statika vyžiadala generálnu opravu budovy aj celého areálu. Rozsiahla rekonštrukcia trvala niekoľko rokov.

V roku 1970 bol vyhlásený za NKP.

Od roku 1979 je Červený Kameň súčasťou SNM a špecializuje sa na kultúru bývania šľachty.

Po roku 1990 hrad sprístupnili verejnosti ako múzeum s expozíciami historického bývania šľachty a vývoja vojenstva. Je tu najväčšia zbierka historického nábytku na Slovensku, ktoré napĺňa viac ako 30 miestnosti. Jedná sa o nábytok od renesancie po secesiu.

V roku 1992 bola sprístupnená prvá výstava Zo zbierok Múzea Červený Kameň (takmer po 17-ročnom uzatvorení hradu)

V roku 1993 bolo sprístupnené JZ  krídlo hradu, v roku 1997 aj krídlo JV.

Povesti

Hrad na Červených skalách

Kedysi dávno sa krajinou šírila poplašná správa, že na územie vtrhli strašní a divokí bojovníci. Chýr sa dostal aj do osád a dediniek učupených pod malebnými kopcami Malých Karpát. Zasadla rada starších, najmúdrejších kmeťov z kmeňa. Bolo ich 12, ako mesiacov v roku.

Vladykovia sa dohodli, že vybudujú pevný kamenný hrad. Na stavbu si vybrali vrch KUKLA. V okolí to bol najvyšší kopec a bolo z neho vidieť na všetky strany. Najmladší z vladykov však nesúhlasil, lebo od dedov počul, že na tom mieste sa stretávajú čarodejné bytosti – víly, škriatkovia, duchovia, ktorým sa určite nebude páčiť, keď sa na ich posvätnom vrchu bude stavať. Ostatní jeho námietky nebrali vážne a stavbu odsúhlasili.

Na Kukle začal čulý stavebný ruch. Všetci usilovne pracovali a základy hradu utešene rástli. Keď unavení stavebníci večer zaspali, o polnoci sa začali diať na stavenisku čudné veci.

Nad Kuklou poletovali belavé svetielka. To lesné víly a škriatkovia zo svojho vrchu prenášali kamene na susedný kopec. Ráno všetci neveriacky pozerali, po stavbe nebolo ani stopy.

To sa opakovalo aj druhú noc.

Jeden odvážlivec sa podujal, že bude stavbu strážiť. Skryl sa do krovia a čakal. Keď v neďalekej dedinke hlásnik odtrúbil polnoc, stavenisko ožilo. Víly a škriatkovia rozoberali stavbu kameň po kameni a odnášali ich na susedný kopec, ktorý sa vypínal na dolinou potoka Gidra.

Vladykovia uznali, že s čarami sa neradno zahrávať. Rozhodli sa, že hrad  postavia na „červených skalách“, na mieste, ktoré im určili bájne bytosti z vrchu Kukla. Keď hrad dobudovali, nazvali ho podľa červených skál ČERVENÝ KAMEŇ. 

Stratený poklad

Krajinského hodnostára a vojvodu Mikuláša II. Pálfiho, zakladateľa bohatého a slávneho rodu, povinnosti zdržiavali na cestách a hlavne na bojiskách.

O neprítomnosti pána na hrade rozpráva povesť:

Len čo sa po krajine rozletela zvesť o stále častejších nájazdoch Turkov, Mikuláš PÁLFFY zveril starostlivosť o Červený Kameň a poklady vernému sluhovi Ondrejovi. Na  hrade nechal základnú posádku na prípadnú obranu a odišiel bojovať proti Osmanom. Dni sa míňali, prichádzali samé zlé správy. Ondrej mal čoraz väčšiu starosť o zverené poklady.

Preto raz v  noci potajme vyniesol truhlice so zlatom z hradu a zakopal ich v lese, na dobre utajenom mieste. Na svitaní sa vracal ticho a nenápadne na hrad. No vtedy už vojaci z hradnej posádky na nádvorí nacvičovali streľbu. Keď zbadali Ondreja s motykou, až sa zadúšali od smiechu, či sa chystá brániť hrad motykou.  

Nahnevaný Ondrej vyhlásil, že vie určite strieľať lepšie ako oni všetci dohromady. Vyzvali ho teda na strelecké preteky. Aby Ondreja zneistili, ako  terč použili obrázok Panny Márie. Ondrejovi sa to nepáčilo, dlho sa vzpieral, ale keď posmech nemal konca, zvíťazila jeho urazená hrdosť a pýcha. Zamieril – a  trafil obrázok presne do stredu. V tom okamihu ho však postihol Boží trest – na mieste oslepol. Zaskočení boli aj vojaci, ktorí si až vtedy uvedomili, akú strašnú vec spáchali.

Ondrej už nikdy cestu ku skrýši s pokladom nenašiel. A zatiaľ ani nikto iný.

Liečivé kamienky zo „Zlatého orla“

Keď bol na hrade pánom Mikuláš IV. Pálfi s manželkou Máriou Eleonórou Harrachovou, panoval tu rušný kultúrny a spoločenský život. Radi ich navštevovali kočovní herci, umelci, ale aj bádatelia a vzdelanci z okolia, aj zo zahraničia.

Niekedy v tomto období vznikla lekáreň „Zlatý orol“. Tu lekárnici pripravovali nielen lieky a liečivé čaje, ale a rôzne sladkosti a likéry.

Do okolia hradu chodievali deti poddaných pásť kozy, ovce, aj husi. Keď im bola dlhá chvíľa, naháňali sa a hrali rôzne hry. Raz sa najmladší chlapec pri hľadaní kozliatka zatúlal až ku hradným skalám. Zbadal v skale puklinu a z vnútra skaly počul zvláštne zvuky, akoby niečo bublalo. Prešmykol sa dnu a prekvapený pozeral na množstvo všelijakých plných aj prázdnych fľaštičiek a mištičiek, bublajúcich skúmaviek. Chlapec netušil, že sa dostal do dielne alchymistu Saveria. Pripravoval tu rôzne liečivá pre lekáreň.

Chlapec pristúpil k stolu, na ktorom ležali bledozelené voňavé kamienky. Keď jeden zobral a ovoniaval, oslovil ho Saverius, ktorý chlapca so záujmom pozoroval.  Podal mu jeden voňavý „kamienok“, aby ho ochutnal.  Chlapcovi kamienok veľmi chutil. Alchymista mu vysvetlil, že sú to mätové cukríky proti kašľu.

Vtedy do dielne vošla pani Pálfiová a hneď zbadala nezbedného návštevníka. Porozprával jej, ako sa mu zatúlalo kozliatko, ako našiel škáru v skalách a vošiel cez ňu do dielne. Panej sa úprimný chlapček zapáčil a dala mu plné vrecúško mätových cukríkov. Pribalila aj druhé vrecko pre ostatné deti. Chlapček sa s kamarátmi spravodlivo podelil, ale tajomstvo skalnej pukliny si starostlivo strážil.

Odvtedy chodil k alchymistovi vždy, keď mal čas a pomáhal mu. Pani Pálfiová sa smiala, že im rastie budúci lekárnik. Ktovie, čím sa chlapec stal, keď vyrástol. Možno aj novým lekárnikom v hradnej lekárni.

Jedno je však isté.

Pálfiovci boli nielen múdri, vzdelaní, ale aj láskaví páni, ktorí sa starali o svojich poddaných. Lekáreň preto slúžila nielen im, ale bola otvorená pre všetkých ľudí zo širokého okolia, ktorí potrebovali lieky alebo lekársku radu, či pomoc.

Zaujímavosti

Erb Pálfiovcov

Barokovú fontánu na nádvorí hradu zdobí vzpínajúci sa jeleň, ktorý stojí nad polovicou vozového kolesa.  Podľa povesti je to osudový jeleň z erbu Pálfiovcov.

Hovorí sa, že počas temnej noci, keď zúrila búrka, uháňal koč Pálffyovcov cez les. Kone sa splašili, zišli z cesty, a vtedy im do cesty vbehol jeleň. Koč prudko zabrzdil a koleso sa zlomilo. Keď vyšli z koča pozrieť čo sa stalo, videli zrazeného jeleňa a pár metrov od nich veľkú priepasť. Odvtedy sa symbol jeleňa – záchrancu a zlomeného kolesa objavuje v rodovom erbe Pálffyovcov, ale aj v erbe Bratislavského kraja.

Skutočnosť je však iná – Pálfiovci prevzali časť erbu s jeleňom od spriazneného rodu Erdödyovcov.

Hradný palác

Od roku 1979 je Červený Kameň súčasťou SNM. Ako múzeum prezentuje a dokumentuje vývoj bytovej kultúry šľachty a meštiactva a vývoj vojenstva na slovenských hradoch a zámkoch. Nachádza sa tu najväčšia zbierka historického nábytku na Slovensku. Zbierkový fond disponuje s veľkým množstvom zbierkových predmetov – okrem nábytku sú to obrazy, knihy, úžitkové predmety, koberce, šaty, zbrane...

Vo viac ako 30-tich zariadených miestnostiach si návštevník môže pozrieť ukážky nábytku a doplnkov od renesancie po secesiu. Zo všetkých exponátov  možno v expozíciách vidieť 1 729 kusov. Predstavuje to iba 12,83 % z celkového počtu predmetov, ktoré múzeum vlastní.

Výnimočné miestnosti

Sala Terrena alebo Sala Terrana

Názov pochádza z taliančiny a znamená „prízemná sála“ alebo „záhradná sála, prírodná sála“. Nachádza sa na prízemí obytného JZ krídla a patrí medzi najpozoruhodnejšie miestnosti hradu. V ranobarokovom štýle ju dal vybudovať Mikuláš IV. Pálfi. (? – 1679)

Miestnosť je bohato zdobená pestrými freskami a ornamentálnou štukovou výzdobou. Fresky namaľoval taliansky majster Carpoforo TENCALLA v rokov 1654 – 1657. Umelú jaskyňu (grotu) s fontánou vytvorili z tufu a prírodných krasových hornín. Na opačnej strane vo výklenku (nike) je socha Venuše. Plastické „putti“ – amorkovia  držia rodové erby Mikuláša Pálfiho a jeho manželky Márie Eleonóry Harrachovej.

V sále sa panstvo zdržiavalo hlavne v lete, trávili tu voľné chvíle, čítali, desiatovali, relaxovali. Tiež tu hrávali koncerty, francúzske  a nemecké divadelné predstavenia, vystupovali tu malé operné spoločnosti. V rokoch 2000 – 2003 sálu reštaurovali. Pri reštaurovaní objavili záhadnú postavu nazerajúcu dovnútra, namaľovanú v iluzórnych dverách.

Hradná kaplnka Nanebovzatia Panny Márie

Nachádza sa v južnom nároží paláca. 8 – hranná kaplnka reprezentuje ranobarokové sakrálne umenie. Sochárska výzdoba pozostáva z 3 oltárov a 2 plastík v nadživotnej veľkosti – sv. Antona Paduánskeho a sv. Mikuláša, patrónov bratrancov –  Jána Antona Pálfiho a Mikuláša IV. Pálfiho.

Fresková výzdoba je tiež dielom talianskeho majstra Carpofora TENCALU. Namaľoval v kaplnke scény zo života Panny Márie, ešte pred prácou v Sale terrena. Štukovú výzdobu robil brat staviteľa Filiberta Lucheseho, kamenárske práce kamenár Rizzi.

Nad vchodom do kaplnky je vsadený štukový erb Pálfiovcov s biskupskými insígniami – mitrou a berlou, patril ďalšiemu bratrancovi spomínaných Pálfiovcov – biskupovi Fedinandovi Pálfimu. Keďže Pálfiovci boli celé stáročia vernými katolíkmi kaplnka pravidelne slúžila svojmu účelu.

Veľmi zaujímavý je oltár, ktorý vyzerá ako mramorový, no v skutočnosti je z dreva. Pozornosť upúta aj lavica – „kľakadlo“, ktoré si dala v roku 1924 urobiť grófka Blanka Pálffyová zo smrteľnej postele svojho manžela, Vojtecha Pálffyho. Denne v nej sedávala a modlil sa za dušu milovaného manžela.

Lekáreň

Volala sa Zlatý orol. Vznikla v druhej polovici 17.storočia (1676). Vyrábali tu lieky na rôzne choroby, ale aj likéry, kozmetické prípravky, dokonca sladkosti pre deti.v Unikátna je „Kniha receptov z roku 1727“. Obsahuje 824 návodov na prípravu rôznych liekov. Zariadenie lekárne pochádza z roku 1752.

Posledný krát zaznamenali činnosť lekárne v 30-tych rokoch 19.storočia počas epidémie cholery.

Rytierska sála

Najväčšia miestnosť na hrade. Zaberá šírku celého hradného krídla. Veľmi zaujímavý je strop sály. Reťazami je upevnený o krov, vďaka čomu tu nemuseli použiť žiadne oporné stĺpy, ani piliere. Táto „sieň predkov“ má predstavovať spomienku na boje a víťazstva Pálfiovcov počas storočí. Zo sály možno nazrieť do hradnej historickej knižnice.

Historická knižnica

Nachádza sa na prvom poschodí JZ krídla. V miestnosti, ktorá predtým slúžila na iné účely, sa nachádza okolo 2 000 kníh. Sú písané rôznymi jazykmi, napríklad švabachom, asi 500 je v maďarčine, novšie sú anglické, talianske, staršie latinské. Medzi vzácne exponáty patrí kniha „otca mineralógie“ Georgiusa Agricolu „Pojednanie o baníctve“, ďalej Anatomický atlas z roku 1685 vydaný v Amsterdame, rôzne encyklopédie, dielo astronóma Maximiliána Hella...  Sú tu aj romány, napr. od Daniela Defoa Robinson Crusoe z 18.storočia vo francúzštine...

Na hrade je celkovo asi 14 312 zväzkov kníh. Ak by sme ich dali do jednej police, musela by byť dlhá 286 m.

Hradné pivnice – najväčšia miestnosť v strednej Európe

Unikátne rozsiahle pivnice dal vybudovať v 16.storočí Anton Fugger z Augsburgu. Nachádzajú sa pod celým JZ krídlom. Pivnice sú „dvojtraktové“, teda majú vrchný a spodný trakt, ich hĺbka je skutočne veľká, nachádzajú sa asi 18 m pod úrovňou hradného nádvoria. S dĺžkou 72 m, výškou 8–9 m a šírkou 7 m patria k najväčším a najrozsiahlejším v strednej Európe. Stavali ich 22 rokov. Pôsobia dojmom „podzemných katedrál“, dalo sa do nich vchádzať vozom.

Spoločnosť Fuggerovcov obchodovala s meďou, zlatom, striebrom a železom. Potrebovali pevnosť, kde by mohli materiál bezpečne skladovať. Čo je zaujímavé, na tieto účely sa pivnice nikdy nepoužili.

Noví majitelia Pálfiovci ich používali na uskladňovanie vína. Mikuláš II. Pálfi na konci 16.storočia dal na jeho výrobu pri prestavbe postaviť hradnú lisovňu. V priestoroch pivnice je umiestnený kladový lis na hrozno z roku 1774.

Obranný renesančný systém pevnosti zabezpečovali delové bašty s kazematmi v nárožiach. Pri ich výstavbe sa staviteľ Ján Spazzo z Bratislavy inšpiroval dielom renesančného umelca Albrechta Dürera, iné zdroje uvádzajú, že sa na ich projektovaní Dürer priamo podieľal.

Odtiaľto je možné prejsť k studni pod nádvorím, aj do obranného systému hradu, ktorý predstavujú nárožné bašty vzájomne prepojené sústavou KAZEMÁT. Každá bašta je inak architektonicky riešená a každá sa stavala 2 roky.

Studňa je hlboká 100 m, kopali ju 5 rokov, doteraz je v nej voda.

• Nasl.