Hrady a zámky

Plavecký hrad

Podrobnosti

Napísané: 11. jún 2021

Návštevy: 6488

Zrúcanina Plaveckého hradu stojí nad obcou Plavecké Podhradie, na vápencovom výbežku vrchu Pohanská, na západnom okraji Malých Karpát. Hrad postavili  na strategicky významnom mieste, ako kráľovskú pohraničnú pevnosť, ale na "zemi nikoho".

Kráľ Belo IV. totiž daroval „KONFÍDIUM – rozsiahle neobývané pohraničné územie“ na dnešnom Záhorí, Detrichovi, synovi bratislavského richtára Kunta. V darovacej listine sa územie spomína ako „terra Kuhna“ – zem Kúnov (alebo zem Kuchyňa), kde sa nachádza kostol sv. Mikuláša. Ditrich, pravdepodobne z poverenia panovníka Bela IV., dal na darovanom území vybudovať hrad, ktorý pomenovali Detrek (Detrech).

Vznik hradu spomína listina Ondreja III. z roku 1291, pričom opisuje udalosti takmer 50 rokov staré. Presný rok vzniku sa nezachoval, ale bolo to medzi rokmi 1256 – 1273, po mongolskom vpáde do Uhorska. V roku 1273 už hrad existoval, lebo sa pod ním odohrala bitka medzi uhorskými a českými vojskami. V kronike anonymného notára kráľa Bela IV. sa píše „o veľkom vojenskom stretnutí uhorského kráľa Ladislava IV. a českého kráľa Přemysla Otakara II. pod hradom DETREK“.

Presný rok vzniku sa nezachoval, ale bolo to medzi rokmi 1256 – 1273, po mongolskom vpáde do Uhorska. V roku 1273 už hrad existoval, lebo sa pod ním odohrala bitka medzi uhorskými a českými vojskami.V kronike anonymného notára kráľa Bela IV. sa píše „o veľkom vojenskom stretnutí uhorského kráľa Ladislava IV. a českého kráľa Přemysla Otakara II. pod hradom DETREK“.

Foto hradu

Prístup na hrad

• Plavecké Podhradie – po modrej značke, od renesančného kaštieľa po lesnej cestičke na vrch bralnatého kopca  (asi 30 min.)
  PARKOVANIE – pri renesančnom kaštieli, alebo na lúke pod hradom
• Plavecký Mikuláš – po žltej značke, s následným odbočením na modrú  značku (1 h 30 min.)

Mapa

Pôvodne mal hrad hlavne strážnu funkciu.

Vhodná poloha a široký výhľad umožnili kontrolu pohraničnej oblasti medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom. Chránil a kontroloval tiež dôležitú cestu, ktorá viedla úbočím hradného kopca.

Plavecký hrad a hrady v blízkom okolí boli postavené tak, aby si mohli v prípade nebezpečenstva pomocou dohodnutej signalizácie vymieňať správy. S hradom Branč mal Plavecký hrad priamy vizuálny kontakt, pri hrade Ostrý Kameň bola na hrebeni Zárub postavená vysunutá „hláska“ a hrad Korlátko mal vysokú vežu, ktorá v pôvodnej výške prečnievala nad stromy a nachádzala sa približne v miestach, kde sa dnes točia vrtule veternej elektrárne.

Neskôr, keď sa hrad dostal do vlastníctva šľachtických rodov, zmenila sa aj jeho funkcia. Bolo tu sústredené hospodárske, správne, ale aj vojenské centrum panstva.

Druhý názov hradu súvisí pravdepodobne s prítomnosťou Plavcov (Polovcov), ktorí tu od 11.storočia vykonávali strážnu službu. Uhorskí panovníci na stráženie hraníc používali cudzie bojové kmene, napríklad ázijský kmeň  „Bielych“ Kumánov. Tí sa na naše územie dostali pri úteku pred nájazdami Mongolov a hovorí sa, že prišlo okolo 40 000 kumánskych rodín.

Belo IV. ich prijal a pridelil im územie medzi riekami Dunaj a Tisa. Miestni obyvatelia ich vraj pre bielu pleť a plavé vlasy začali volať Plavci – plaví. Názov sa neskôr udomácnil a dostali ho aj okolité obce – Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Plavecké Podhradie, Plavecký Štvrtok.

Názov hradu  Plawcz sa spomína napr. v roku 1420, keď panstvo patrilo Stiborovcom.

Listina z roku 1420, kde je použitý názov Plawcz

A hoci je táto možnosť exotická a atraktívna, existuje ešte niekoľko iných názorov na vznik mena. Z nich je zaujímavý názov, ktorý ponúka samá príroda.

Biele, bledé, svetlé alebo „plavé“ (nemecky „blass“ ) sú aj skaly vrchu, na ktorom hrad stojí. Ten totiž budujú biele wetersteinské vápence. Dokonca aj časť pohoria má pomenovanie Biele hory. Potom by možno nemecký názov hradu Blassenstein, teda  Svetlý (bledý) Kameň, ktorý Stibor zo Stiboric dostal od kráľa, mohol byť odvodený od farby horniny. Tak ako je to napr. na hradoch Červený Kameň pri Častej, Modrý Kameň pri Veľkom Krtíši, Sivý Kameň na Hornej Nitre.

^{Foto: Stanislav Doronenko, CC BY-SA 4.0}

Ako hrad vyzeral

Prestavby a úpravy hradu

DITRICH – Najstaršia časť hradného jadra – pôvodný gotický hrad DITRICHOV KAMEŇ

Hradba s cimburím mala tvar nepravidelného obdĺžnika, čo bolo dané tvarom vrcholového brala, na ktorom hrad stojí. Čelo hradu bolo krátke a obrátené smerom do sedla, ktorým viedla prístupová cesta.

Na najvyššom mieste, nad východným útesom, bola mohutná hranolová veža s rozmermi asi 8 x 6 m. Slúžila na obranu brány pod vežou a na pozorovanie. Za vežou vybudovali cisternu na vodu. Vnútorné stavby pravdepodobne dopĺňala v SZ časti opevnenia obytná budova, ale tú prekryli neskoršie prestavby.

O tom, aká vysoká bola pôvodná hradba pri hlavnej veži, napovedajú viditeľné ozuby cimburia, ktoré pri neskoršom zvyšovaní zamurovali.

MATÚŠ ČÁK

Dal predĺžiť  plochu hradného jadra na južnej strane až k okraju skaly. Tu postavili najmenej 4-poschodovú obytnú hranolovú vežu s rozmermi 10 x 10 m so stenami hrubými 2,5 m. Veža stála za čelnou hradbou s cimburím a mala drevenú ochodzu. Chránila hrad na najzraniteľnejšom mieste. Zabezpečovala tiež prístupovú časť s hradnou bránou, ktorá bola medzi vežou a východnou hradbou.

STIBOR zo STIBORÍC a syn (1394 – 1434) - dochádza k rozsiahlej prestavbe

Hrad rozšírili o predhradie na južnom, možno aj západnom úpätí hradnej skaly. Predhradie zlepšilo obranyschopnosť a poskytlo priestor pre hospodárske budovy. Stibor dal vraj vybudovať aj tajnú chodbu, ktorá vychádzala do jaskyne pod hradom.

GRÓFI zo SVÄTÉHO JURA a PEZINKA

Pristavali na severnej strane k hradbe 4-poschodový jednotraktový palác. V stene sa zachoval zvyšok zamurovaného gotického okna, konzola trámového stropu, výklenok, ostatok arkierového prevétu – stredovekého záchodu. Rozšírili južné predhradie do súčasných rozmerov čelným múrom, ktorý bol zakončený cimburím so štrbinovými stireľňami v ozuboch.

FUGGEROVCI – renesančná prestavba

Turecká hrozba si vynútila zlepšenie opevnenia hradu. K JV nárožiu hradného jadra pristavali mohutnú okrúhlu delovú baštu. Prevyšovala hradbu prehradia a pomocou 3 úrovní delových strieľní chránila predné časti hradu s prístupovou cestou. Použitie komorových stireľní s odvetrávaním, ktoré pripomínajú opevnenie hradu Červený Kameň, napovedá, že staviteľmi boli Fuggerovci.

Bašta prekryla pôvodnú bránu do horného hradu, preto ju preložili do stredu západnej hradby.

Druhá polovica 16.st. – BALAŠOVCI

Pokračovala prestavba opevnenia. Pri opevňovacích prácach sa začali používať tehly, ktoré v porovnaní s kameňmi boli pružné a lepšie odolávali strelám z diel. V predhradí vznikla dlhá stavba.

Do konca storočia vybudovali pred bránou dolného hradu predbránie s novou prvou bránou. Pravdepodobne v tomto období rozšírili ubytovacie a prevádzkové priestory horného hradu pri západnej hradbe.

PETER BAKIČ

Dal postaviť novú delovú baštu a starú fuggerovskú zvýšiť.

V polovici 17.st. – PÁLFIOVCI

Vznikajú posledné úpravy. S technickým zdokonaľovaním palných zbraní bol hrad ohrozený zo sedla a z protiľahlého kopca Pohanskej. Gróf Pálfi dal preto postaviť pred fuggerovskú baštu ešte jednu mohutnejšiu. V renesančnom predhradí postavili menšiu baštu so strieľňami iba na ručinice.

Prednú časť dolného hradu oddelili od vstupného prietoru hrubým múrom.

Ani tieto opatrenia však nedokázali vzdorovať prudkému rozvoju bojovej techniky a keď sa správa panstva presťahovala do kaštieľa v Plaveckom Podhradí, hrad zostal ponechaný svojmu osudu.

Historické medzníky a osobnosti na hrade

medzi r. 1256 – 1273 – Ditrich, Detrich, dal vybudovať hrad Detrek

Prelom 13. a 14. st. – Matúš Čák Trenčiansky

Od 1321 takmer do konca 14.st. – kráľovský majetok, hrad spravovali kráľovskí kasteláni

1394 až 1434 – STIBOROVCI
Vojvodovi Stiborovi zo Stiboríc panstvo daroval panovník Žigmund Luxemburský. 22. mája 1394 za verné služby dostal nielen Plavecký hrad, ale aj ďalšie 4 hradné panstvá. V období, keď bol majiteľom Stiborov syn, sa názov hradu uvádza ako PLAWCZ (rok 1420).  Stiborovci hrad vlastnili do vymretia rodu po meči

1434 až 1543 –  GRÓFI zo SVÄTÉHO JURA a PEZINKA, starý domáci veľmožský rod Hunt-Poznanovcov. Pezinský gróf Juraj III. – v roku 1438 získal hrad donáciou od kráľa Albrechta. Tým sa významne upevnilo ich postavenie na Záhorí, kde už vlastnili hrad Pajštún. Panstvá vlastnili do vymretia rodu po meči.Nasledovalo rýchle striedanie majiteľov pre nedostatok financií

Gašpar Šerédy –  kapitán Horného Uhorska dostal panstvo od kráľa do zálohu (1550)

Krištof Salmo – v prvej polovica 16.st. na základe príbuzenského vzťahu dostal hrad do zálohu od Gašpara Šerédyho.  Salmo nemal dosť peňazí, preto v 1553 dal panstvo za pôžičku Fuggerovcom z Červeného Kameňa

1553 až 1575 – FUGGEROVCI 
Riadením panstva poverili 2 úradníkov – kastelánov. V roku 1560 nečakane zomrel Antom Fugger a rodina augsbrských  podnikateľov vzhľadom na nestabilnú politickú situáciu a rastúce turecké nebezpečenstvo stiahla svoje aktivity z Uhorska. Po návrate  Fuggerovcov do vlasti hrad pripadol korune. 

2.polovica 16.st. (koniec roka 1562) – BALAŠOVCI
Melicher Balassa dostal hrad od Ferdinanda I. za preukázané služby (pričom cisár ešte pred rokom 1564 vyrovnal pohľadávku a vyplatil Fuggerovcom dlh). Syn Štefan v roku 1570 za zásluhy v tureckých vojnách získal hradné panstvo do dedičného vlastníctva. Melicharova vetva Ballassovcov vymrela Petrom po meči v roku 1621. 1579 až 1582  bola na hrade KNÍHTLAČIAREŇ.

Prvá polovica 17.st. – PETER BAKIČ
V januári 1607 údajne oslobodil z Holíčskeho hradu Zuzanu Forgáčovú – Révajovú a skrýval ju na Plaveckom hrade.

1641 až  do 20.st. – PÁLFIOVCI
Po Štefanovi Balašovi zostala vdova MAGDALÉNA PÁLFIOVÁ, ktorej brat PAVOL prevzal uprázdnené plavecké hradné panstvo do zálohu a v roku 1643 ho dostal kráľovskou donáciou do dedičného vlastníctva.

1706 – hrad počas 3 dní ostreľovalo cisárske vojsko a dobyli ho z rúk kuruckých povstalcov Františka II. Rákociho. Veľmi poškodený hrad stratil funkciu pánskeho sídla, zostala z neho iba vojenská pevnosť, ktorú Pálfiovci už neopravili. Palatín PAVOL PÁLFI dal v Plaveckom Podhradí postaviť 4-krídlový neskororenesančný kaštieľ, do ktorého sa rodina presťahovala.

Od roku 2014 – na hrade prebiehajú konzervačné práce a čiastočná obnova hrad.

Balašovci a hradná kníhtlačiareň

Osvietenecké obdobie renesancie motivovalo šľachtu, aby podporovala vedu, vzdelanie a umenie. Preto aj Štefan Balaša v rokoch 1579 – 1584  umožnil Petrovi Bornemisovi, protestantskému kňazovi, kníhtlačiarovi a spisovateľovi, zriadiť na Plaveckom hrade kníhtlačiareň. Tlačiarenské prístroje si priniesol zo Šintavského hradu, odkiaľ bol prinútený odísť.

Bola to jedna z prvých tlačiarní na území dnešného Slovenska. Bornemis vydával kalendáre, biblie, náboženské knihy – hrubé zväzky kázní, spevníky... Nájdené vybavenie Bornemisovej tlačiarne obsahovalo: množstvo olovených písmen, desiatky ornamentov, ilustrácie do kalendárov, ozdobné abecedy, uhorský erb a 4 typy tlačiarenských nástrojov.

Slávny maliar projektoval baštu na Plaveckom hrade

Keď sa majiteľmi hradu stali FUGGEROVCI, na hrade sa uskutočnila renesančná prestavba. Sústredili sa hlavne na zlepšenie obrany.  V polovici 16.storočia dali postaviť mohutnú delovú baštu s hrúbkou múrov vyše 2 m, ktorá chránila prístupový svah. ANTON FUGGER pri stavbe bašty použil návrh slávneho nemeckého renesančného maliara a rytca ALBRECHTA DÜRERA, ktorý bol zároveň aj príležitostným projektantom.

Povesti

Ako Pálfiovci prišli k svojmu menu

Na Plaveckom hrade bolo rušno ako v úli. Hosťom hradného pána bol samotný kráľ. Kým sa na hrade pripravovala hostina, páni sa vybrali na poľovačku do hustých malokarpatských lesov. Vyplašená zver sa rozbehla na všetky strany. Jeden statný jeleň vyskočil na úzku cestičku v lese. Tu prekrížil cestu koňovi, ktorý ťahal voz smoliara Pavla plný smolných sudov. Kôň sa zľakol, voz sa prevrátil a smoliara privalil. Jeho syn vypadol vedľa cesty a hoci bol doudieraný, nič vážne sa mu nestalo.

Kráľovi sa uľútilo šuhaja, tak dal chlapca do výchovy bezdetnému pánovi Plaveckého hradu. Ten si s radosťou chlapca osvojil, dal ho na štúdia a s potešením sledoval ako z neho vyrastá súci mladý muž. Keď sa blížil pánov koniec, daroval chlapcovi celé svoje panstvo. Dal mu meno Pálfi, čo v maďarčine znamená  Pál fia = Pavlov syn. A tak sa z neho stal zakladateľ slávneho rodu Pálfiovcov...

Prečo majú Pálfiovci v erbe jeleňa

Pálfiovci zastávali v krajine rôzne dôležité funkcie, a preto mali mnoho povinností. Jedného dňa zasadnutie  mestskej rady trvalo dlhšie, takže sa pán Pálfi vybral domov proti noci. Koč prechádzal lesom, cesta ubiehala pokojne. Ani nezbadali, že sa blíži búrka. Až keď oblohu začali pretínať blesky a ozývalo sa temné dunenie hromu, uvedomili si, že je zle.

A naozaj, kone sa splašili a kočiš ich nedokázal udržať. Koč zišiel z cesty a letel lesom bez kontroly. Vtedy pred kone nečakane vyskočil mohutný jeleň. Tie sa prudko zastavili, koč sa naklonil a jeleň zostal ležať na zemi. Kočiš, sluha aj pán Pálfi išli skontrolovať, čo sa stalo a aké sú škody. Zistili, že pri zrážke sa zlomilo koleso. Sluhu poslali pre pomoc a oni medzitým išli hľadať cestu. Vtedy s hrôzou zbadali, že koč zastal blízko veľkej priepasti. Jeleň im zachránil život, a preto sa pán Pálfi rozhodol, že ho aj so zlomeným kolesom zveční v rodovom erbe.

Príhoda s jeleňom je určite veľmi zaujímavá, ale skutočnosť je iná.

Keď sa Pavol Pálfi zosobášil s Klárou Bakociovou, vyženil s ňou aj erb rodiny Erdediovcov. Preto majú Pálfiovci vo svojom erbe jeleňa so zlomeným kolesom.

Príbeh lásky na Plaveckom hrade

Začiatkom 17.storočia sa stáva pánom Plaveckého hradu mladý cisársky kapitán, Peter Bakič. Ako správny vojak, rozhodol sa vylepšiť jeho obranyschopnosť. Všade bolo rušno, poddaní aj vojaci opevňovali hradby, stavali novú baštu. Aby ho nerušil pracovný ruch, Peter sa radšej zdržiaval na Sklabinskom hrade, u bratranca Františka Révaja,  alebo na Holíčskom hrade, ktorého bol spolumajiteľom spolu s Františkom. 

Tu sa stretol s mladučkou, 15 -ročnou Zuzanou Forgáčovou z Gýmeša, Františkovou manželkou. Zaľúbil sa do nej a ona jeho lásku opätovala. Manželstvo Zuzany a Františka nebolo šťastné. František sa k nej správal surovo a násilne, dokonca dal Zuzanu zo žiarlivosti zatvoriť do veže Holíčskeho hradu.

Keď Peter videl, že situácia je stále horšia, rozhodol sa konať.

V noci 27. januára 1607 „…preliezol cez priekopy a múry Holíčskeho hradu a prebúrajúc na troch miestach stenu, Zuzanu Forgáčovú s dvoma jej slúžkami odvliekol na Plavecký hrad.“ Takto opísal udalosti František, keď podal na Petra Bakiča žalobu.

Na tomto príbehu sa vraj zabávalo celé vtedajšie Uhorsko. Situáciu riešil súd, snem a dokonca aj cirkevní hodnostári. Zuzana sa však už k manželovi nevrátila.

Aby sa zaľúbenci vyhli verejnému odsúdeniu, popierali všetky Révajove obvinenia. Museli však zohnať 100 šľachticov, ktorí by dosvedčili ich nevinu a bezúhonnosť očistnou prísahou. To sa im napokon podarilo a František Révaj vyšiel zo sporu porazený a s hanbou.

Révaj ťažko znášal toto poníženie. Zavolal svojho vojaka Jakuba s prezývkou „Sršeň“, najlepšieho  lukostrelca v okolí. Prikázal mu, aby Petra Bakiča zabil. Jakub dostal túto prezývku preto, lebo jeho šípy mali žlté pierka a nikdy neminuli cieľ.

Sršeň  Bakiča poznal ako dobrosrdečného a čestného človek a nešťastnú Zuzanu často kriesil, keď ležala zbitá a zamdletá na studenej chodbe hradu. Vôbec nemal záujem ani Bakičovi, ani Zuzane  ublížiť.

Čakal teda pod Plaveckým hradom, ako sa situácia vyvinie. Našiel si dutý dub pod hradom a tam sa skrýval.  Každý deň  prestreľoval hradby šípmi so žltými pierkami, aby Petra upozornil na svoju prítomnosť a hroziace nebezpečenstvo. Zbytočne, nikto si nič nevšimol.

Netrpezlivý František viac nečakal a poslal za  Sršňom  jeho odvekého nepriateľa, veliteľa Húšťavu.  Húšťava Sršňa vysnoril a s krutým úškľabkom mu oznámil, že ho už doma nikto nečaká – ani žena, ani deti. Nešťastný Sršeň  chodil ako bez duše a rozmýšľal, čo má urobiť.

Jedného dňa, keď Peter Bakič vyšiel z hradu, Húšťava už na neho čakal. Namieril pušku a chystal sa Petra zastreliť. Vtedy sa zrazu objavil Sršeň a vrhol sa medzi Bakiča a strelu. Smrteľne zranený padol na zem. Skôr ako stratil posledné sily, šípom stihol prebodnúť  Húšťavove hrdlo a pomstiť sa tak za svoju rodinu.

Hovorí sa, že niekde pod hradnými múrmi je v tajomnom dube pochované telo slávneho lukostrelca Sršňa, ktorého tam dal pochovať dojatý a vďačný Peter Bakič.

Romantický príbeh zvečnili v románoch dvaja naši známi spisovatelia - Jožo Nižnánsky  „Žena dvoch mužov“ a Ján Čajak ml.  „V zajatí na Holíčskom hrade“

Ako sa príbeh skončil?

František bol od manželky súdne odlúčený. Ponížený a zatrpknutý odišiel do rodinného sídla v Sklabini, kde v roku 1623 zomrel.

Peter Bakič a Zuzana Forgáčová vraj nechceli poškvrniť očistnú prísahu a nezosobášili sa ani po Révajovej smrti. V románoch sa síce uvádza, že zaľúbenci žili spolu na Plaveckom hrade, ale doklad o ich manželstve sa nenašiel.

Zuzana Forgáčová zomrela vo veku 50 rokov a podľa jej želania bola pochovaná v mníšskom habite v krypte Kostola sv. Jakuba v Trnave.

Peter Bakič svoju milovanú Zuzanu prežil o viac ako dvadsať rokov a podľa Zuzaninho závetu ju neustále morálne, aj finančne podporoval. Zuzana mu po smrti odkázala celý svoj majetok.

• Predch.
• Nasl.