Som späť. Sľuby sa predsa majú plniť. Teraz dotiahnem dokonca to, čo som Ti, Vladko (administrátor webu Kamnahory), pred rokom natáral (a robím to rád). Bude to však o mojej lajtovej túre Hrdzavou dolinou v Muránskej planine, ktorú som naveľa (manželka ma normálne nechcela pustiť – jednak kvôli besným deťom, jednak nebezpečným medveďom) mohol uskutočniť počas nášho už tradičného pobytu na Horehroní.

Bola to jediná dlhšia túra tohto leta. Takže, napriek avizovanému príbehu o putovaní na Klenovský Vepor, ktoré som po minulé roky absolvoval niekoľkokrát, rozhodol som sa zaostriť "kukkery" na pre mňa donedávna neznámu lokalitu vymykajúcu sa typickým plánom amatérskych turistov ocitajúcich sa zoči-voči magickej Muránskej planine – Cigánke, Poludnici či Veľkej lúke (Nebojte sa, príde aj na Vepor). Prvé indície o tejto doline som dostal z prospektov a že sa spomínala aj v expozícii Turistického informačného centra v obci Muráň ma len utvrdilo o jej unikátnosti, vysokej prírodnej hodnote a kráse. Na druhej strane, pohľad do mapy naznačoval prílišnú blízkosť k civilizácii a tiež určitú fádnosť. Mávnutie rukou istého Muránčana na môj plán mi tento dojem zosilnilo, no nenechal som sa odradiť.

 

Auto som odparkoval pri odpočívadle na konci dediny a svižným krokom som zamieril v ústrety divočine. Teda, až taká divočina to nebola – až na koniec trasy – v sedle Nižná Kľaková – žltá značka kopírovala lesnú cestu. Už „vo dverách“ sa ukázala mohutná vápencová veža zvaná Tureň a ďalej po ceste ešte zopár krasových objektov –  skaly po okraji masívu, balvany popadané pri potoku, alebo vodopádiky modelujúce úzke žliabky v materskej hornine na svahu.



 

Na zrázoch sa mali objaviť aj ojedinelé reliktné boriny. Tie však pre vegetáciu popri ceste ostali mojim očiam skryté. Dramatickejšie stúpanie som pozoroval až v druhej polovici túry. Za odmenu boli utešené výhľady. Na vrchole sa predo mnou rozprestrela lúka s v diaľke cvendžiacimi zvoncami oviec. Pred maringotkou dvaja vysmiati honelníci, ktorých okamžite upútali moje rolničky „na medveďa“. Po zdvorilostnej výmene dát typu „odkiaľ som, kam idem, blbý fotoreportér na Poľane napadnutý medveďom a akosi sa zmráka“, si sadám k dohárajúcemu ohnisku, že si na chvíľu vyzujem topánky a zhltnem moju bombovú makovú muránsku buchtu a tu sa z útulne vyrútila trojica českých turistov. Automaticky nahodiac tykanie, sme poriešili medveďov a možnosti najesť sa, zoštudovali moju mapu, no na ponuku ochutnať buchty nereagovali (Od úst by som si odtrhol, ja dobráčisko!).

Odobrali sa na sedlo Burda a ja som sa po chvíli odobral tiež – naspäť do doliny. V opačnom smere sa javila trochu inak a človek si mohol všimnúť aj detaily, ktoré ráno prehliadal. Cestou som stretol iba jedného cyklistu tlačiaceho svoj supermoderný velocipéd a mladý párik v družnom rozhovore. Všetci sme sa slušne pozdravili, ako sa na turistov patrí a do nitky spoteného cyklistu ešte zaujímalo, čo ho čaká na ceste, keďže sme práve prechádzali najstrmším úsekom.

Odhliadnuc od pohybovej aktivity alebo možnosti obdivovať krásy bukových porastov a zopár vápencových útvarov, vyvolá táto dolina u fajnšmekra skôr priemerné dojmy. No tých pár stretnutí s ľudskými bytosťami ma priviedlo k zamysleniu. Ľudia sa v horách správajú k sebe akosi inak. Sú pozornejší, úctivejší a srdečnejší, celkovo sú si viditeľne bližší. Je to azda redším vzduchom? Alebo riedkym osídlením, či strachom pred medveďom? Alebo väčšou blízkosťou neba? Možno zo všetkého trochu. Ide to akosi samo, no ten obitý biely smaltovaný hrnček pri studničke oproti robotníckej ubytovni som videl ako pozvanie stať sa takými (aspoň na chvíľu).

Tip na výlet

  • All
  • Hrady
  • Jaskyne
  • Turistika
  • Výstupy
load more hold SHIFT key to load all load all