„Načo sú jarné prázdniny, keď ešte nie je jar, ale už nie je ani zima?“ pýtajú sa často rodičia školopovinných detí u nás na dolniakoch, keďže nie každý chodí lyžovať. No tohoročný február je, čo sa týka počasia, celkom príjemný, preto sme sa rozhodli pre nenáročnú vychádzku do prírody a tiež trochu nahliadnuť do histórie...
Oponický hrad dobre vidieť už z cesty z Nitry do Topoľčian, keď sa vyberiete „popod horu“. V Oponiciach sme zabočili doľava k renesančnému kaštieľu Chateau Appony, ktorý v súčasnosti slúži ako hotel. Zaparkovali sme vpravo pri budovách poľnohospodárskeho podniku a vyrazili po trase náučného chodníka.
Pohľad na Oponický hrad od cesty
Kamenistá a miestami blatistá cesta po kraji riedkeho lesíka bola na naše potešenie bola dosť dobre chránená od vetra, ktorý sa dnes rozfúkal... Vymyslieť program pre našich 5 ratolestí vo veku od 3 do 16 rokov môže byť celkom problém, no naši teenageri sú našťastie dosť trpezliví. 😊 Kým my s manželom sme s najmladším 3-ročným synom hľadali palice a kamienky, 8-ročný syn sa naháňal so svojou staršou sestrou, sem tam bojovali s palicami a sácali sa. Aspoňže naši najstarší napredovali so stoickým pokojom, preberajúc novinky zo školy.
Pozvoľna cesta začala stúpať a asi po polhodinke nás šípka nasmerovala doprava do lesa k hradu. Najskôr popri plote, potom cez vysoký borovicový les, ktorý čoskoro vystriedal listnatý dubový les. V tomto období bol sivý, akoby zakliaty, ozdobený iba smaragdovou zeleňou rôznych druhov machu. Zatiaľ iba vtáci cítili, že o pár týždňov les ožije a oznamovali nám to svojím nesmelým spevom.
Deti rýchlo spozorovali hrad presvitajúci pomedzi stromy. Na lúke pod hradom nás privítalo pekne udržiavané ohnisko aj smetný kôš, čo prezrádza pravdepodobne starostlivosť dobrovoľníkov. Nad nami čnela pekne zrekonštruovaná okrúhla veža so strechou, neskôr sme sa dočítali, že sa volá gotická. Obišli sme hrad z pravej strany, pričom sme si všimli zlovestne naklonený vonkajší obvodový múr, ktorý nás v tomto vetre veru ľakal, a dostali sme sa pred hrad na ďalšiu peknú lúku s lavičkami, kde sa nám otvoril krásny výhľad na západnú a severozápadnú stranu.
Hoci hrad nestojí príliš vysoko na kopci, predsa jeho poloha poskytovala výborný prehľad o dianí v okruhu niekoľko desiatok kilometrov ďaleko. Prvýkrát sa spomína v listinách v roku 1300, keď patril rodine Čákovcov, potom niekoľkokrát zmenil majiteľov a plnil ochrannú a strážnu funkciu najprv pred husitmi, neskôr pred Turkami a Tatármi. Najmä jeho mohutná delová bašta Tereš si získala povesť nedobytnosti, a tak si do nej v čase ohrozenia odkladali cennosti aj zemania z okolia. V čase Rákoczyho povstania sa Oponický hrad stal útočiskom povstalcov, čo spečatilo jeho osud: bol pravdepodobne zničený cisárskymi vojskami.
Hradná panoráma
V súčasnosti sa do hradu vstupuje po drevenom moste. Najzachovalejšia časť je západná – najmä nízko položené miestnosti a časť veže Tereš a centrálna časť. Na viacerých miestach prebieha rekonštrukcia. Naše decká sa rozbehli objavovať zrúcaniny všetkými smermi so sebe vlastným nadšením – za výdatného vresku najmenšieho syna, ktorého som napriek protestom pevne zvierala za ruku. Keď sa trochu ukľudnil, spolu sme prezreli všetky bezpečné zákutia hradu. Miestne občianske združenie už vykonalo kus práce a pomaly premieňa tunajšie zrúcaniny na prístupné a čarovné historické miesto. Nakoniec, už dosť unavení a hladní, sme si dali obed z vlastných zásob na lavičkách oproti hradu, hoci tu bolo pomerne veterno. O to radšej sme cestou späť zostúpili do lesa do závetria a znova sa kochali tichou prírodou, ktorú sme ohlušovali striedavo smiechom alebo spevom detských pesničiek. (Je to totiž najlepší spôsob, ako udržať najmenšieho bdelého a ochotného chodiť napriek únave). Cestou späť sme urobili ešte pár fotiek, hlavne keď si malí synovia našli „domček“ v podobe mohutného dutého kmeňa spíleného topoľa. Pomerne rýchlo sme sa dostali nazad k autu a veľmi spokojní s dnešným výletom sme rovno začali plánovať ten zajtrajší. 😊
