Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

K nápadu vyjsť na Sitno a zrúcaniny tunajšieho hradu ma inšpiroval skvelý spisovateľ Juraj Červenák, ktorý ma svojou knihou Vlk a dýka úplne vtiahol do histórie. Čítal ju aj môj manžel a tak sme zatúžili kráčať po stopách notára Barbariča, ktorý práve tu vyšetroval zaujímavý prípad...

Februárový deň bez snehu, jarné prázdniny, počasie pomerne príjemné: z Nitry sme vyrazili okolo 9,30, oddýchnutí, v dobrej nálade, (spraviac si primerané zásoby jedla), tentoraz v počte 5. Pripojili sa k nám však aj priatelia so svojimi deťmi. Keďže oni trvali na výstupe s kočíkom, poradili sme im smer od obce Sv. Anton, auto nechať pri závore a pekne po asfaltke vyjsť hore aj s kočíkom. No my sme chceli niečo akčnejšie a súčasne aj zaujímavejšie: auto sme nechali na parkovisku pri Počúvadle a vybrali sa po zelenej.

Cesta lesom na Sitno

Najskôr si dvaja mladší synovia museli nájsť vhodné palice na túru a keď už boli spokojní a prestali sa ťahať o jedinú, postupovali sme nie rýchlo, ale dosť plynulo. Chodník začal najprv pozvoľna, potom trochu prudšie stúpať listnatým lesom, ktorý bol teraz bezlistý a dosť svetlý, hoci bolo pod mrakom. Na naše šťastie blatistý lesný chodník bol stále zamrznutý a miestami sme nachádzali aj stopy snehu, čo kvôli deťom vždy znamenalo zdržanie, ale aj trochu radosti. 😊



Cesta lesom

Museli sme prekonať aj zopár kríz, keď náš trojročný drobec štrajkoval, že už ďalej nepôjde, no asi po trištvrte hodine sme dorazili k lesnej studničke. Tam sme si dali malú prestávku, niečo malé zjedli a zistiac, že chodník sa stáča doprava a stúpa už len mierne, s veľkou chuťou pokračovali.

Smerom na Tatársku lúku

Onedlho sme vyšli z lesa na blatistú cestu, ktorá nás zakrátko priviedla na Tatársku lúku. Odtiaľto sme mali už dobrý výhľad na Sitno a vysielač na jeho vrchole. Pomedzi stromy sme spozorovali zaujímavé skalné útvary, ktoré sme najprv mylne považovali za pozostatky múrov hradu. Keď sme prišli bližšie, bolo nám jasné, že tieto krásne a bizarné útvary z andezitu sú dielom prírody. Náš chodník spočiatku viedol pomedzi ne a neskôr po drevených schodíkoch priamo po skalách. Najmenší mi už opäť radostne cupkal povedľa (keďže si trochu oddýchol na ockových pleciach pri prechode Tatárskou lúkou), no musela som ho opatrne viesť za ruku, keďže schody boli z veľkej časti zľadovatelé. Čoskoro sme vystúpili na vrchol skál a na vyhliadku, odkiaľ sa nám otváral krásny výhľad sever – Banskú Štiavnicu a Štiavnické Bane, na severovýchode na Sv. Anton.

Fotopauza

Stúpanie na výhliadku

Priamo na tejto vyhliadke sme stretli jediných turistov cestou na Sitno, ktorí nám odovzdali cennú informáciu: že koliba na vrchole je otvorená. 😊 Potešilo nás to, lebo tu hore bolo značne veterno. Najprv sme si poprezerali pôvodnú drevenú rozhľadňu, vysielač a výhľady, hoci všade bolo blato a neskutočne veľa krtincov, čo nás trochu obmedzovalo vo voľnom pohybe. Nakoniec sme sa horko ťažko, šmýkajúc sa po blate (vďaka Bohu za topánky so vzorkou!) dostali do koliby. Dali sme si malé občerstvenie a počkali na našich priateľov, idúcich z druhej strany kopca. Strávili sme tu asi hodinku v príjemnom rozhovore, urobili zopár fotiek a premysleli cestu späť.

Rozhľadňa

Keďže sme chceli vidieť aj zrúcaniny hradu, zostúpili sme po asfaltke spolu s kamarátmi, ktorí pokračovali späť k svojmu autu. Ruiny sme ľahko našli, boli len niekoľko desiatok metrov od cesty, no trošku nás sklamali: rozkladajú sa len na malom území voľakedajšej rozlohy a sú pomerne málo zachované, miestami ťažko odlíšiteľné od skál. Vidieť tu však prácu dobrovoľníkov, ktorí niektoré múry už začisťujú a údajne tu prebiehal archeologický výskum. Väčšie deti a môj manžel preskúmali hrad so všetkých možných strán, najmenší syn hlavne vstup do akejsi podzemnej miestnosti, ale dôkladne, šúchajúc sa po schodoch, a ja som si zasnene predstavovala, aké to tu mohlo byť pár storočí dozadu...

Zrúcaniny hradu Sitno

Trošku som sa obávala cesty späť, že bude treba vystúpiť späť na Sitno a potom dolu po zľadovatených schodoch, no môj manžel našťastie navrhol lepšiu cestu: zostúpili sme po asfaltke ešte o kus nižšie a pri besiedke sme zabočili doľava na lesnú cestu, ktorou sme  takmer po rovine obišli zo severu vrchol Sitna a dostali sa v pohode na Tatársku lúku. Ďalej sme pokračovali po rovnakej ceste, ako hore, ale oveľa svižnejším tempom. Aj drobec ožil a behal po lúke a po strmom chodníku v lese zostupoval tak rýchlo a šikovne, až sme my dvaja takmer odišli zvyšku výpravy.

Pri aute sme museli urobiť nevyhnutné opatrenia na skultúrnenie osadenstva: vyčistiť si zablatené topánky (tunajšie blato je úplne čierne a lepivé), niektorí sa aj prezuť či prezliecť, lebo ďalší bod programu bola pizza v našom obľúbenom podniku v Štiavnici. Opäť sme sa tam stretli s parťákmi, dobre sme sa najedli a zhodnotili tento vydarený výlet. Aj počasie nám veľmi slušne vydržalo, pršať a snežiť začalo, až keď sme nastupovali do auta. 😊

Tip na víkend

  • All
  • #Adrenalín
  • #Pobyty

Tip na výlet

  • All
  • Hrady
  • Jaskyne
  • Turistika
  • Výstupy
load more hold SHIFT key to load all load all