Okruh dolinami sme si naplánovali na august. Predpoveď počasia nebola príliš optimistická, sľubovali nám prehánky aj dážď. Napriek tomu nás ráno zamračené nebo neodradilo. Zobrali sme aj nášho takmer 2 ročného syna pre ktorého to bola turistická premiéra, zatiaľ iba v nosiči.
Zaparkovali sme na platenom záchytnom parkovisku na konci Prosieku asi 300 m od ústia doliny. Ja som vyfasovala batoh plný jedla, pitia a nahrádného oblečenia a môj manžel nosič so živým nákladom, ktorý počas prvých minút hlasne protestoval. To sa našťastie neskôr stabilizovalo :)
Prichádzame k ústiu Prosieckej doliny, kde sa nachádza prvá informačná tabuľa náučného chodníka, ktorý sa presne zhoduje s trasou našej túry. Nadšene vchádzame do doliny po chodníku lemovanom stromami, kocháme sa miestnou flórou a asi po 10 min chôdze sa objavujú skaly, ktoré zvierajú chodník z oboch strán a prechádzame naozaj úzkou úžinou Vráta. Chodník vedie drevenými lávkami a mostíkmi ponad potok. Tieto zvládame v pohode, o kúsok ďalej nás čaká nová zábava, preliezame skalami na ľavom brehu potoka, miestami sa pridŕžame oceľového lana a stíhame sledovať aj úžasné scenérie, ktoré vytvárajú kaskády potoka. Naša ratolesť si už užíva túru plnými dúškami, zväčša ani nehlesne, sem tam preruší ticho výkrikom „aha voda“!
Ďalej pokračujeme chodníkom popod stromy pomerne rýchlo, tento úsek však nebol dlhý a ocitáme sa v suchom koryte potoka, kadiaľ prechádzame do rozširujúcej sa doliny. Kadiaľ ide potok, netuším J Okolo nás je množstvo popadaných a povyvracaných stromov a pomedzi ne už vyrastá nový les. Takto to vyzerá, keď obnovu ponecháme na prírodu. My prechádzame naprieč dolinou na pravú stranu a pozvoľna stúpame a vchádzame do svetlého lesa, plného krásnych zátiší s machom a koreňmi, aké sa často fotia do kalendárov :). Preto si dáme malú technickú pauzu, kde sa môj muž kochá prírodou a ja prebaľujem.
K odpočívadlu Vidová je to už len kúsok, my sme však stále plní síl, takže neodpočívame, iba si prezrieme tabulu náučného chodníka, ktorá nám odporúča urobiť si malú 10 minútovú zachádzku doľava k vodopádu Červené piesky. Kamenistý chodníček vedie popod monumentálne bralá, ktoré obdivujeme, hoci nás zároveň desí ich popukaný a eróziou značne nahlodaný spodok, z ktorého sa (súdiac podľa množstva sutiny) nezriedka odlamujú kusy skál. Radšej teda zrýchlime a postupujeme po úzkom chodníku vo svahu, vyhýbajúc sa turistom oproti. O pár desiatok metrov nás víta vodopád, ku ktorému musíme zostúpiť po skale za pomoci reťaze. Máme šťastie, lebo vodopád v lete často vysychá, o čom nás presviedča aj fotka na tabuli na odpočívadle Vidová. Teraz je rozvodnený a poskytuje kulisu na krásne fotky, o ktoré je veľký záujem, preto musíme chvíľu vyčkať :).
Čas nás tlačí a preto sa príliš nezdržiavame, vraciame sa naspäť k odpočívadlu Vidová a pokračujeme ďalej po modrej značke k záveru Prosieckej doliny. Skalné masívy obchádzame z pravej strany riedkym lesom, ďalej sa dolina zužuje a pred nami sa objavujú krásne skalné útvary, vyformované vodou, ktoré prekonávame po rebríku. Popritom stíhame aj fotiť. Zbadáme kus železnej podpery, zakliesnenej medzi skalami, o ktorej sa zmieňuje aj predchádzajúca tabuľa – ide vraj o pozostatok 30m mosta, ktorý uľahčoval zvoz sena z planiny Svorad. Nuž, vôbec si to neviem predstaviť...
Prechádzame vyschnutým dnom potoka, miestami stúpame po balvanoch, vyhladených vodou a iných, ktoré sú vyhladené nohami turistov. Ocitáme sa na čarovnom úzkom mieste pripomínajúcom miestnosť s okrúhlymi stenami, kde mám chuť chvíľu zostať, no skupinka ďalších turistov nás pohana ďalej. Stúpame po rebríkoch a každú chvíľu sa obzeráme na krásny výhľad za nami. Vpravo i vľavo sa nachádzajú malé zelené jazierka a krútňavové kotly. Čoskoro vychádzame na plošinu Svorad.
Terén sa mení zo skalnatého na mäkkú zelenú trávičku (pozor, miestami močaristú), takže pri rozcestníku si dáme prestávku. Troška sa posilníme a konečne vyslobodíme nášho malého turistu z nosiča. Radostne pobieha, obzerá si tunajšie velikánske bodliaky, zatiaľ čo my oddychujeme. Ďalej pokračujeme všetci traja pešo po malebných lúkach Svorada, pozorujeme pasúce sa ovečky a tešíme sa na obed, ktorý je v pláne v dedine Veľké Borové.
Asi po hodine zostupujeme do dediny a hľadáme nejakú reštauráciu. Jedna z tabulí nás posiela k bufetu Goral, ktorý je síce v krásnej drevenici, ale zavretý. Poobdivujeme so synom aspoň pasúce sa kone a poberáme sa dolu do dediny, kde už zďaleka oproti vidíme hostinec Borovec. Je tu pomerne plno, ale zdá sa, že sú na to dobre pripravení. A naozaj, na cesnačku a bryndzové halušky čakáme len chvíľku, všetko je veľmi chutné. Teraz by to chcelo siestu, ale poberáme sa svižne ďalej. Drobec sa zahral na detskom ihrisku a poslušne sadá znova do nosiča. Prechádzame okolo cintorína a z tabule dozvedáme niečo o páde meteoritu v obci v roku 1895.
Po pár minútach cesty skoro po rovine prichádzame k doline Borovianka, tu začína aj NPR Kvačianska dolina. Hneď na začiatku nás víta kamenný dvojkríž, osadený na skalnom výbežku. Kráčame kamenným chodníkom po pravom brehu potoka, ktorý vytvára prekrásne úžiny, kaskády i vodopády. Chodník miestami stúpa vyššie nad potok, neustále obdivujeme machnaté balvany a zátišia s papradím. Pekným spestrením je aj vodopád, ku ktorému sa dostaneme krátkou odbočkou cez potok a úžasnými spleťami koreňov, ktoré nadšene fotím...
Takto dobre naladení čoskoro prichádzame na krásne idylické Oblazy, kde vládne čulý ruch: mnoho turistov rôznych vekových kategórií, hlavne však rodiny s deťmi obdivujú zrekonštruovaný vodný mlyn, o ktorý sa starajú terajší majitelia. Je to pozoruhodná technická pamiatka, prehliadke ktorej venujeme aj my dosť času: mlynské koleso poháňalo mlecie stolice, pílu aj hoblovačku. Nesmieme však obísť ani ostatné atrakcie, hlavne nášho malého turistu láka hojdačka pri potoku či všetečné kozy, ktoré mu hneď zjedli aj rožok z ruky . Je tu dosť miesta aj na piknik či hru pri potoku, nás však súri čas a tak si u milej panej v predajni suvenírov kúpime pár pohľadníc, prispejeme dobrovoľným príspevkom do pokladničky a odchádzame... Pre mňa určite jeden zo zlatých klincov dnešnej túry.
Naša cesta niekoľko sto metrov prudko stúpa lesom a asi po 15 minútach sa ocitáme vysoko na zalesnenom úbočí v Kvačianskej doline. Potok tečie hlboko pod nami, čo nám na našu ľútosť neumožňuje sledovať jeho tok. Sem tam sa nám otvára neúplný výhľad do doliny. Sme trochu sklamaní a aj únava sa pomaly hlási. Našťasie aj naša ratolesť zalomí v nosiči, aspoň na chvíľu máme pokoj od požiadaviek... Na naše prekvapenie akési občianske združenie postavilo popri ceste nové vyhliadkové plošiny, ktoré nám umožňujú pokochať sa krásnym výhľadom na Kvačiansku dolinu a do jej hĺbky priam z vtáčej perspektívy. Cestou do Kvačian premýšľame o tom, ako mohla byť táto lesná cesta ešte v 80-tych rokoch štátnou cestou pre motorové vozidlá, ako sa dozvedáme z informačnej tabule. Kde tu popri ceste možno na stromoch spozorovať pamätné tabuľky o obetiach, či ide o obete dopravnej nehody, nevieme.
Keď sa pred nami otvorí výhľad na Kvačany, veľmi sa potešíme. Nemáme chuť príliš oddychovať, hneď na okraji dediny pri smerovníku rezko odbočíme doprava smerom na Prosiek. Kráčame popod les, miestami cestička zabočí ostrejšie do kopca, obchádzame ohradu pasienkov, kde sa pasú kravy. Ich prítomnosť vyvolá u mladého nadšené výkriky, my sa len mlčky dívame, mysliac na pohodlie auta... Náladu nám zdvihli až krásne výhľady skoro na celú Liptovskú Maru, časť Liptovskej kotliny a Nízke Tatry. To je panoráma! Urobíme malú prestávku na fotenie a občerstvenie. Ďalej beriem malého v nosiči ja. Môj muž si spokojne vystiera ramená i chrbát, svoje si dnes už s týmto živým batohom užil. Tvárim sa statočne, no po pár sto metroch mám toho dosť. Musím však vydržať... Po jednom malom zablúdení na pasienky a vlečení sa cez iks kopčekov sme konečne zbadali Prosiek! Bol podstatne ďalej, ako sme čakali... Dolu kopcom k parkovisku sme už aj syna vyložili, nech si trochu pobehá...
Túra bola fantastická, jedna z najkrajších, na akých som bola, počasie nám prialo a unavené nohy? Tie si zajtra oddýchnu niekde v termálnej vodičke...
Fotogaléria
