Od útleho veku v mojom živote cyklistika predstavovala samé úsmevné alebo niekedy skôr cez slzy pretekajúce príhody. Najprv vybité mliečne zuby s litrami krvi, neskôr zákaz a obava sadnúť na bajk a samozrejme aj šťavnato modrinami odreté ruky i nohy. Nemali sme so sebou najlepší vzťah, ale pracujeme na ňom a postupne si opäť k sebe razíme cestu.
Ako správny turista uprednostňujem hornatý terén pred dlhočiznými bezhrbými rovinkami, i keď takéto brázdenie rovinami nie je tiež zle. Kráľova hoľa sa zdá byť veľkou výzvou pre človeka vyberajúceho bicykel päťkrát ročne. Miest na štartovanie je určite mnoho, dá sa vyraziť aj priamo z domu, no ja si vyberám radšej dobre známy “podkráľovský” Šumiac. Najhoršia cesta je docestovať do tejto malebnej dedinky. Milión zákrut (neuveriteľná prírodná scenéria cestu trošku uľahčuje) a obmedzení prác na cestách, no po hodinke sa ocitám na parkovisku za dedinou.
Zaparkovaných áut je hojne, no vždy sa nájde miesto, či už celkom hore priamo pod kopcom, alebo niekde nižšie v centre. Bicykel sa zahrieva už po pár metroch stúpania. Jemný štrk s kamienkami a k tomu neustále stúpanie. Stratiť sa nie je kde, stačí ísť logicky po ceste, ktorou chodia auta k chate, prípadne lesníci. Po pár metroch míňam po ľavici krásnu krížovú cestu v kopci.
Pot síce nahusto tečie, hlavne prvé dva kilometre sú výdatne na stúpanie, ale stačí pár pohľadov na päťdesiat odtieňov zelenej a telo funguje na samo dobíjanie energiou z okolia. Tretí kilometer je oddychovejší, ale potom opäť začína nekonečne stúpanie. V júli by človek očakával húfy turistov, opak je pravdou. Je tesne pred obedom a zatiaľ nestretám žiadneho cyklistu. Počujem len prehadzovačku, moje vlastné funenie a v mysli sa mi vynárajú otázky mojich blízkych: ,,Nebojíš sa medveďov?” Táto otázka ma obzvlášť netrápila, až kým sa slovíčko medveď v mojom okolí nestalo frekventovanejším. Na druhej strane, viac sa bojím hlúpych ubližujúcich ľudí, vedomých si svojich skutkov ako medveďov, ktorí síce vedia smrteľne ublížiť, no nie sú si vedomí dôsledkov. Zrazu sa objavujú prví zostupujúci zubami brzdiaci cyklisti. Jemná kamienková cesta pokračuje až po šiesty kilometer.
Miestami sa cyklistická trasa prekríži s turistickou, ktorá vedie šregom priamo do kopca. Na šiestom kilometri mi zasvietia očká. Krásna chata zaliata slnkom. Záleží len na vás, či pokračujete rýchlo ďalej, alebo vás zláka pivné či polievkové pokušenie. Narýchlo sa občerstvím vodou a začínam krútiť ďalej.
Odtiaľ sa počet ľudí viditeľne zvyšuje a hlavne hemží sa to samými “ebajkermi”. Vidieť klasický bicykel je už raritou, aspoň mi trošku stúpne cyklistické ego. Od chaty sa cesta mení na asfaltovú, miestami je preosiata dierami a miestami veľmi pekná širočizná. Po ľavici vidieť Kráľovu hoľu a mám pocit, že je na dosah ruky, ale opak je pravdou. Je to ešte ďalších necelých šesť kilometrov. Tempo znižujem so zdvíhajúcim sa obedným slniečkom. Trošku ma vnútorne vytáčajú moderní ebajkeri. Zjavne nežijú svetom hôr, aspoň sa tak tvária. Základná vec, slušný pozdrav v horách im je úplne cudzí, väčšina len prefrčí ako teliatko, čo ma domotivuje. Móda sa mení, individualizmus je už i tu, ale nemyslím, že je zrovná tu je na mieste. Nič proti novodobým výmyslom, určite sú plusom pre chorých, starších, obéznejších, hľadajúcich kondíciu, ale niektorí ľudia jednoducho nepochopili filozofiu.
Po necelých dvoch hodinkách stojím na samom vrchole - Kráľova hoľa. Pre mňa necyklistu je to vcelku úspech. Doprajem si dúšok oddychu a krásnych výhľadov na okolitú krajinu. Tatry sú opäť v miernom opare, aspoň sa mám dôvod vrátiť, lebo už po druhýkrát ich vidím z tohto miesta zatiahnuto.
Cesta dole je veselá, brzdím celým telom. Zadná brzda nefunguje naplno, no po skúsenostiach z detstva mi ani len nenapadne použiť aj prednú brzdu. Našťastie, môj manžel mi pri oddychovaní na chate telefonicky vysvetlí, že pri zjazde je potrebné používať obe brzdy súčasne. Zjazdársky život sa zrazu obrátil naruby. Dolná časť je na zjazd náročnejšia, ale s mojimi brzdiacimi schopnosťami je to ako med lízať.
Opäť obdivujem “ebajkerov”, hlavne detských, ktorí majú pri zjazde na hrubých, skoro motorkárskych kolesách, smrť v očiach. „Bajk“ je na nich asi trošku priťažký. Spokojnosť z výletu je viditeľná a ak si niekto myslí, že bicyklom na Kráľovu hoľu je nemožné ísť, mýli sa. Zvládla som to ja, zvládnete to každý a budete na sebe v kútiku duše hrdí, ale len trošku, lebo ľudia dokážu veľké, pre nás niekedy nepochopiteľné veci. Im vzdávam rešpekt!
