Už niekoľko rokov som sa nezúčastnil na klasickej (viac dňovej) pánskej jazde, vždy mi do toho niečo prišlo. Tento rok sa podarilo. Na predĺžený júnový víkend bolo naplánované "pokoronovské splavovanie" Dunajca a na druhý deň lokálna, poldňová túra do blízkeho okolia.
Z Nitry sme vyrazili jedným autom (boli sme štyria) poobede vo štvrtok, smer Pieniny, Jezersko. Základné zásoby boli uložené bezpečne v kufri a my sme sa spokojne zasedeli v sedadlách a nechali voľne (samozrejme okrem šoféra) kolovať ploskačku. Ešte sme urobili krátku caffé pauzu v Hronskom Beňadiku na pumpe a hajde ďalej. V Ružomberku v Lidli sme ešte dokúpili nejaké potraviny a pivo. V podvečer sme dorazili do Jezerska, kde nás v drevenej chatke (tak pre 8 osôb) ubytovala pani domáca, hor sa vybaľovať veci z auta, pivo do ruky a smer prístrešok s krbom a grilom (ktorý bol jedným z hlavných kritérií pri výbere ubytka). Dobre odležané stejky z krkovičky urobili svoje.
Na druhý deň sme "skoro" ráno o desiatej vyrazili na Červený Kláštor, do požičovne raftov. Chalani tam už boli minulý rok, tak sme rovno zamierili k jednej požičovni, kde nás vybavil sympatický chlap ako hora (doslovne, a to ja nie som žiadne tintítko). Vybrali sme 5 miestny raft a odviezli sme sa až do Spišskej Starej Vsi, k Poľským hraniciam, k miestu kde Dunajec vchádza na Slovenskú hrudu. Tam sme sa nalodili. Spoločnosť nám pri naloďovaní robil aj obďaleč stojaci colník, keďže hranice s Poľskom boli kvôli korone ešte uzavreté. Konečne sme poskákali do člna a plavba mohla začať. Čakalo nás 17 km splavu (cca 3,5 hod). Splavuje sa celková dĺžka hranice medzi Poľskom a Slovenskom. Kormidla sa ujal najskúsenejší vodák Ľubo.
Slniečko veselo pražilo a my sme sa počas plavby síce občerstvovali pivom (keďže išlo o pánsku jazdu), ale pivom pokožku nenatrieš. Samozrejme, že sme s takým niečím ako je opaľovací krém neuvažovali. A slnko nám to dalo večer vyžrať, však Ľubo 😊? Vody bolo dosť, scenéria nádherná. A pred nami charizmatické, stále sa približujúce Tri Koruny (aj keď by sa teraz hodilo pomenovanie Tri Korony :). Na niektorých miestach sme sa trochu zašprajcovali na plytčine (asi sme mali veľký ponor – anorexiou rozhodne netrpíme), ale nič s čím by sme si nevedeli poradiť.
Na ľahký obed sme na polceste zastavili v penzióne Pltník (tam kde sme si požičali raft). Poobede sme pokračovali smerom na Lesnicu. Spoločnosť nám už robilo množstvo pltí, kajakov a raftov. Prevažne to boli Poliaci, Slováci akosi zaspali sezónu. Za Červeným kláštorom už začína Pieninský národný park. Otvárali sa pred nami krásne scenérie, či už na Tri Koruny alebo rôzne skalné útvary popri brehoch. Sem tam sme si plavbu spestrili tým, že sme zašli na miesta kde boli pereje výraznejšie. Po ceste sme ešte zvládli jednu cik pauzu na poľskej strane. Ani sme sa nenazdali a boli sme vo finále našej plavby, v Lesnici. Na brehu nás už čakal chlapík, naložili sme raft a odviezli sa naspäť do východzej stanice. Ani neviem ako tie štyri hodiny ubehli. Na budúci rok asi skúsime nejakú dlhšiu variantu so zachádzkou aj do Poľska. Uvidíme.
Na druhý deň sme sa nevychystali veru o nič skôr. Večerné pečené králičie klobásky zaťažili zažívací trakt, to je fakt. Asi o desiatej sme autom vyrazili do Haligoviec. Prešli sme Červený Kláštor, masív Haligovských skál (náš cieľ) sme mali po ľavej strane. Prešli sme Haligovce a na konci obce sme zabočili doľava, miestnou lokálnou komunikáciou pomedzi domy, hľadať miesto na parkovanie. Zaparkovať nebolo veľmi kde, všade to niekomu patrilo, tak sme to šupli neďaleko jedného domu a s majiteľkou sme si zajednali bezplatné parkovanie 😊
Začali sme sa prepletať pomedzi ojedinelé domy, neskôr chatky. Počasie bolo krásne, slnečno, žiadne oblaky, ktoré by aspoň na chvíľu zahalili oskara. Od posledných chatiek sme stúpali pomerne strmo, kde tu sme vyhľadali trochu tieňa pod stromom, pokochali sa pekným výhľadom, nabrali sme zvyšky dychu a stúpali ďalej. Pred nami sa začali objavovať prvé skalné útvary. Vstúpili sme do lesa. Zelená značka sa stáčala doprava na vrch Plašná, ale ešte pred tým sme si urobili krátku odbočku na jeden zo skalných masívov, ktorý tak dobre vidieť od cesty z Haligoviec. Museli sme byť opatrní, nakoľko na skalu viedol uzučký kamenisto blatistý chodník, premočený z predchádzajúcich výdatných dažďov, napravo od chodníka pomerne strmý zráz. Konečne sme sa dostali hore. Pekné výhľady s krásnou scenériou stáli za námahu. Pár pohľadov dole zo skaly sme urobili aj poležiačky (radšej). Trochu som sa bál šmykľavého zostupu naspäť na chodník, ale dal som to s jedným malým pošmyknutím a zablateným zadkom.
Pokračovali sme na rázcestie pod Plašnou po zelenej značke. Ešte pre rázcestím som chalanov nahovoril, nech si urobíme zachádzku k známej jaskyni Aksamitka, kde žije endemický vzácny netopier. Po ceste nie je ale žiadna značka kde odbočiť. Išli sme podľa mobilnej (v čase túry nespoľahlivej) navigácie, predierali sme sa lesom, cez popadané stromy, kríky. Po 10 minútach sme to vzdali (škoda, možno nabudúce) a vrátili sa naspäť na značený chodník. Od rázcestia pod Plašnou sme sa vydali doľava po červenej značke. Cesta ešte mierne stúpala až na Plašnú (889m). Potom chodník mierne klesá, striedavo lesom a lúkami.
Na záver sa otvárajú pekné pohľady na Tri Koruny. V sedle Cerla je prístrešok, našim príchodom sme urýchlili odchod jednej rodinky so psom. V tieni prístrešku sme sa trochu osviežili, zajedli (jedna horalka pre štyroch) a pokračovali do Červeného Kláštora. Až tu som si uvedomil, že sme na našej túre nestretli nikoho, okrem rodinky so psom. Ako dobre. Asi boli všetci vo Vysokých Tatrách :) Pred Červeným Kláštorom sme sa rozdelili, Ľubo a Andy pokračovali ďalej a išli nájsť miestne pohostinstvo a my s Peťom sme zišli na hlavnú cestu a vydali sa napäť k autu. Mali sme šťastie, Peťo stopol jedného dobráka, ktorý akurát tranzitom išiel vyzdvihnúť Dunajcoplavcov do Lesnice.
Zanedlho sme už sedeli s ostatnými v krčme Pod lipami a vychutnávali si miestny, pomerne drahý zlatistý mok. Večer nás na chate čakala nádielka hovädzích stejkov a na druhý deň cesta domov.
