Po dlhšom odďaľovaní kvôli práci či zdravotným komplikáciám v rodine zrazu všetko klaplo a ja som mohol začiatkom septembra vyraziť, ba vďaka vyhliadke masívnej zrážkovej činnosti okamžite letieť na bájnu hrebeňovku Nízkych Tatier, ktorú som bral ako tréning pred Cestou hrdinov SNP. S ruksakom naloženým samými dôležitými vecami som vyrazil k autobusu do Bystrice a potom hopsa-hejsa po železnici do Telgártu. 

Na obed vyskočím z vlaku a sledujúc červenú turistickú značku prechádzam obcou až k rovnomennému hotelu, v ktorom napriek rekonštrukcii stále cítiť ducha socializmu. Jednoduché menučko a míňajúc skupinu Rómov pri obchode pokračujem k lesu. Národný park Nízke Tatry ma víta smrečinami pred pár rokmi zničenými kalamitou.

„Do psej matere“, kde je už ten vysielač?! :-)

Pomaly sa prehrýzam strmákom ku Kráľovej holi, pravidelne dávajúc o sebe vedieť medveďom. Ruksak akosi oťažel, dýcha sa mi ťažko a zovšadiaľ sa mi leje pot. Prameň Zubrovice prichádza práve včas. Vysielač na dohľad a ja stretávam prvé živé duše, pasúce sa na brusniciach. Vyštverám sa hore, no majú zavreté. Neskôr sa dozvedám, že miestnosť na prenocovanie tu skončila pre nespratných „turistov“. Doplním tekutiny a cukry a pokračujem vlnovkou trávnatého hrebeňa (Stredná hoľa, Orlová a Bartková) v ústrety klesajúcemu slnku. V šume letného vetríka sa kochám krásami na ľavom i pravom boku, často sa zastavujem a zvečňujem ich mobilom.

Nízkotatranské chrbty

Tu mi došlo, že by som mal kopnúť do vrtule, lebo útulňa Andrejcová nie je za rohom. Podarilo sa mi tiež vyriešiť problém s ruksakom a chodník vedúci kosodrevinou už prechádzam svižnejšie. Tesne pred úplným zotmením som na mieste – to mi už zvoní manželka, že kde som a čo sa neozývam. Nasledujúce činnosti (ubytovanie, teplá večera s „orosenou odmenou“ či ústna hygiena) už bez čelovky nepôjdu. V „chalupe“ sedí partia prichádzajúca z opačnej strany. Chvíľu sa rozprávame, nasávam turistickú atmošku aj atmošku spoteného oblečenia (priznám sa, myslel som si, že to bude horšie :-) a prirodzene sa stávam súčasťou komunity. Pomaly sa všetci nasúkajú do spacákov, teda tiež vyleziem na rozľahlú poschodovú posteľ. Dlho netrvá a všetci sme vo „večných lovištiach“. Treba predsa zregenerovať do ďalšej etapy. Ja som počítal so štyrmi (podľa skupiny mladých, ktorí svoje skúsenosti zverejnili na: https://cestujposvete.sk/hrebenovka-nizkych-tatier-jedna-z-najkrajsich-tur-na-slovensku-navod-tipy-a-fotogaleria/), no kolegov čakala posledná z piatich.

Osirela ráno útulňa Andrejcová

Všetci súhlasili s raňajkami na šiestu (asi je to bežné, tak som nechcel vyčnievať, veď som už tiež ozajstný turista :-). Praženicu či párky zapili chutným bylinkovým čajom a už aj „leteli“ ďalej. Ja som si dal čas na rannú hygienu, zbalil svoje „brebličky“ a vyrazil smer Čertovica. Tento úsek je typický kosodrevinou resp. zväčša nie moc vábnou kalamitnou smrečinou, no myslím si, že práve tým hrebeňovku ozvláštňuje. Pár miernych stúpaní a klesaní a prichádza sedlo Priehyba. Dlhý zostup si vyžaduje pookriať pod prístreškom aj doplniť tekutiny. Tu ma dobieha dvojica esenpéčkarov, s ktorými potom putujem až do Donovál.

Turistický koridor na Veľkú Vápenicu

Zrod nového lesa za Kolesárovou

V rozhovoroch nám cesta plynie rýchlejšie a ani sa nenazdáme a ocitáme sa v sedle Homôľka, kde už relaxujú dve skupiny turistov. Zblajzneme syrové chleby či konzervu, prelepím si prasknuté pľuzgiere na pätách a pokračujem. Dvojicu s desaťminútovým náskokom dobieham až pri kultovej útulni Ramža a som vďačný za matrace v Andrejcovej (decká z Česka ešte nevedia, že sa asi nevyspia). Avizovaný prameň tu však nikto nenašiel, teda pol fľaše nacrckanej o pár kilometrov skôr padol vhod.

Mládež – nádej turizmu

Často prekračujeme, obchádzame či podliezame popadané stromy a sledujeme zrod nového lesa, v ktorom už nedominuje smrek ale skôr jarabina. O siedmej sme na Čertovici. Ja sa uberám ku Chate pod sedlom Čertovica, moji parťáci k motorestu STIV. Večera, úžasná možnosť sprchy a šup regenerovať.

Odmena za strmák z Čertovice

Neskôr podávané raňajky ma odsúdili na pochod osamote. Strmý úvod a o chvíľu som bol opäť na holiach. Teda, ešte som stretol štvoricu postarších chlapov z Brezna, ktorí do horského prostredia akosi nezapadali. Strhané tváre, šedivé tričká, staré rifle a tenisky. Vraj si idú „nazbierať trocha brusníc na prostatu alebo čo..“ S údivom, že toľko ľudí dnes chodí dlhé trate, mi jeden z nich ponúka slivovicu. Dobrá, až kým sa nepochváli pľoskačkou s nápisom „CCCP“. Na môj nepredstieraný údiv až znechutenie reaguje: „Aha, ďalší progresívec!“, a hneď chápem, v akých vodách loví Fico a jemu podobní a prečo im to vychádza (a to nie som volič PS). Chvíľu nato vidím na chodníku vysypané väčšie množstvo brusníc (zrejme práca ochranárov) a docvakne mi aj pravý dôvod ich výletu.

Štefánička päťsto metrov a nad údolím vpravo sa preháňa kŕdeľ havranov. Chvíľu plachtia vedľa seba, naraz sa jeden z nich vrhá strmhlav nadol. Vidno, ako si to užívajú. Ako partia mladíkov, ktorí sa prišli zabaviť. Na tomto úseku sa chodník vetví azda do 5 paralelných cestičiek (žiadny ideál z hľadiska ochrany prírody) a mne preblesne mysľou, že každý môže ísť svojou cestou, no smer aj cieľ sú rovnaké (trocha filozofie nezaškodí :-).

Symbol nezlomnej vôle

Na chate odľahčím ruksak o ďalšiu dávku jedla, ktoré zapijem ich legendárnym bylinkovým čajom. Pridám do zbierky ďalšie turistické pečiatky, doplním zásobu vody a pokračujem smerom na Ďumbier. Charakter chodníka sa mení z prírodného na polo-umelý. Organizované balvany tvoria akoby dláždenú cestu, ktorá sa však nie moc „priatelí“ s turistickými paličkami. Pri rázcestníku na vrchol sa kopia masy. Úsek Chopok-Ďumbier je azda najfrekventovanejší – predovšetkým kvôli turistom „krátkych tratí“, ktorí sa vyvezú hore lanovkou a pokračujú naľahko a často v nevhodnej obuvi (okrem pravdepodobne českého turistu v sandáloch som videl párik v barefootových plátenkách ako balancujú na megašutroch :-). Opearcingované a otetovačkovavé post-pubertálne decká si nezabudli vziať aj hudobnú kulisu. Tento dramatický stret s civilizáciou sa prejavoval aj v pozdravoch. Namiesto vysokohorského turistického zvolania „Ahoj!“, na ktoré som si len nedávno zvykol, som počúval skôr „Dobrý deň!“. Vyšplhal som sa na vrchol Ďumbieru a zistil, že som tam vlastne už kedysi dávno bol, a tak som hneď mazal na Chopok.

Na vrchole Ďumbiera

Dvaja skaln(at)ý bratia

Počasie bolo stále bombové – slniečko, len poobede kde-tu nejaký kumulus. Na terase poloprázdnej Kamienky popíjala skupina českých turistov Šariš. Tiež som zauvažoval, no keď som videl tú cifru, chuť ma prešla. Tak som pridal aspoň pečiatky, košatú fotodokumentáciu a poďho do časti Nízkych Tatier, ktorú môžem smelo nazvať terra incognita. Ďereše, Poľana, Kotliská – kopce nie a nie skončiť. Odkaz na útulňu Ďurková sa objavil až časom a ja som nevedel, či to vôbec do večera stihnem. Priznávam, začínal som mať toho plné zuby. Pomyslel som si: „OK, už som si to skúsil, aj by stačilo.“ Ruksak nebol o moc ľahší, pľuzgierov pribúdalo a začala sa dostavovať únava.

Únava materiálu

Pravda však bola taká, že pokiaľ som cestu neprešiel celú, tak som to vlastne neskúsil. A tu opäť prichádza Božia/vesmírna pedagogika: „Upokoj svoje vnútro a sústreď sa na cestu!“ (paralela bežnému životu čisto náhodná :-). Dorazil som zasa až pred západom slnka. Poviem vám, tie obrázky však stoja za to.

Magic moments

V útulni už bolo zo štyridsať ľudí, teplo, fajné jedlo a pitie a tiež dobrá nálada. Rozprúdila sa debata, zazneli tóny gitary a spev (tiež som sa neostýchal :-). Takmer sme zabudli na čas. Na rozdiel od ostatných, ja som aj za takýchto okolností trval na ústnej hygiene. Vonku vlčia tma, svieži vietor a studnička v nedohľadne, takže opäť pomohla čelovka. Aj pre tú hviezdnu oblohu s Mliečnou dráhou neľutujem. Vďaka prievanu a častému pohybu osôb som sa veľmi nevyspal a na ďalší deň sa mi kráčalo ťažšie. Je jasné ráno, vietor stále fičí. Posledná – štvrtá etapa. Ubehlo to. Opäť idem s mojimi parťákmi. Čakajú nás posledné hole a potom postupný zostup do doliny.

Hypnotická Veľká Chochuľa

Nakoniec však nie je tak blízko ako v mojich predstavách. Za sebou zanechávame Latiborskú hoľu a potom Chochule. Opäť prilieta farebná babôčka, ktorá si bezstarostne poletuje sem a tam, a ako havrany ma poúča, že svet sa bezo mňa nezrúti a môžem si dopriať voľno :-) Nečakane sa ocitáme na vrchole Prašivej. V hlave mi víri otázka, prečo taký nepekný názov? Pre prudký závan exkrementov tesne pred ním to asi nebude. Pravdepodobný dôvod sa človeku nástojčivo natíska až po zídení či vystúpení tohto kopca. Predlhé klesanie/stúpanie strmým erodovaným terénom po drobných šedofialkových lámavých skalkách dá zabrať. Chce to prestávku, ktorú spájame s obedom. Neďaleko Hiadeľského sedla objavujeme novovybudovanú útulňu. Nasleduje drsný stupák na Kozí chrbát a potom už naozaj viac-menej klesáme do Donovál.

Vizuálny kontakt s civilizáciou

Kolegovia ma opúšťajú pri odbočke k útulni Pod Kečkou. Ešte ich čaká druhá polovica Cesty hrdinov SNP. Počasie sa však má zhoršiť. Je jasné, že to chce ďaleko väčšie odhodlanie (a viac času) ako pri hrebeňovke. To moje zo začiatku putovania je trochu naštrbené, no postupom času sa vo mne začína ozývať túžba opäť niekam vyraziť.