Sviatok sv. Cyrila a Metoda tento rok potešil mnohých pracujúcich, nakoľko vyšiel na piatok, a každý predĺžený víkend spraví mnohým turistochtivým radosť. Na jednej strane skvelá príležitosť na turistiku, na druhej strane treba počítať so skutočnosťou, že si tento fakt neuvedomujete samy a po kopcoch nebudete šliapať iba s kamzíkmi. Napriek tomu sme sa v tento piatok vybrali na polovičnú hrebeňovku Nízkych Tatier.

Začiatkom boli Donovaly, konečná stanica Čertovica - celkovo dva dni chôdze. Ako občania spod Vysokých Tatier sme najprv museli vyriešiť logistickú otázku. Najvhodnejšou možnosťou bola cesta autom do Liptovského Mikuláša, odtiaľ skoro ráno autobusom asi hodinku trvajúca cesta na Donovaly.

Už v Ružomberku sme mali pocit, že sme na turistike v Českej republike. Sem tam sa ozvala slovenčina, väčšinou ste počuli češtinu. Ledva sme sa všetci s batohmi vošli do autobusu.  Nielen Slováci žijú sviatkom. Pred ôsmou vystupujeme na Donovaloch. Radi by sme sa posilnili kávou, ale všetko navôkol zíva ranným prebúdzaním sa a prázdnotou.

Nenachádzame nič otvorené. Nevadí, život musí ísť ďalej aj bez rannej dávky kávy. Začíname šliapať poľnou cestičkou do kopcov. Radosť z čistého vzduchu, rozlezených  turistov a nádherného ticha nás rýchlo poháňa vpred. Lesná cestička s miernym stúpaním je ľahká, ale s desať kilovými ťažkými batohmi – to nie je až taká prechádzka ružovou záhradou. Zásoby vody máme na celý deň, nakoľko  najbližšia studnička je naplánovaná až na večer pri útulni. (Počuli sme aj o prameni v Hiadeľskom sedle, no ani sme ho nepotrebovali hľadať).

Pre istotu sa nespoliehame na doplnenie zásob cestou. Jedinú možnosť sme našli asi po piatich km cesty, Útulňa pod Kečkou. Tam by sa našlo nejaké pivko na zahriatie. Je len na nás, či chceme tak skoro oddychovať. Štvorica chalanov kráčajúcich za nami má v tom jasno a bez váhania odbočí posilniť sa, my v tom máme jasno tiež a pokračujeme ďalej bez chmelového doplnenia zásob ďalej. 

Od Útulne začíname stúpať hore briežkom na Kozí chrbát. Cesty sú vychodené, raz kráčame hore, raz dole, všade vysoká tráva, kde nepočuť vlastného slova, lebo tu vládne kráľovstvo hmyzu so svojimi zvukmi a tónmi.

Takto pokračujeme až po Hiadeľské sedlo. Tam niekde je vraj pitná občerstvovačka, treba ju hľadať. Odtiaľ intuitívne smerujeme priamo hore vychodeným chodníkom. V polovici cesty nás otáčajú štyria turisti, nikde nevidia červenú značku. Spoločne sa vraciame dole a nájdeme novú cestu. Pozor, od Hiadeľského sedla je potrebné držať sa po pravici popri altánku a potom strmým kopcom kráčať hore. Inak pravdepodobne zablúdite rovnako ako my.

Stúpanie nepoľavuje, potíme všetku vypitu vodu, ale jemný veterný vánok nás chráni pred úplným omdletím. Prichádzame na vrch zvaný Prašivá.

Panoramatické výhľady sú balzamom pre dušu. Za chrbtom zanechávame Banskú Bytricu a Donovaly, pred nami sa týči Veľký Choč a niekde v úzadí aj Rozsutec. Po chvíli stojíme na najvyššom bode dnešného dňa, Veľká Chochuľa. Nadmorská výška nie je vôbec závratná, ale nastúpané metre sa prejavujú na našej spomalenej chôdzi.

Pomaly si kráčame hrebeňom po kopčekoch, nevidiac konca. Hodinky ukazujú prejdených dvadsaťpäť km a my sa obzeráme po chate. Za každým rohom ju hľadáme, ale márne. Je ukrytá za stúpaním a my už máme naozaj dosť. Netušili sme, ako dokáže potešiť ukrytá strecha útulne v údolí.

K Útulni Ďurková prichádzame okolo štvrtej popoludní. Nie je to Popradské pleso hemžiace sa stovkami turistov, ale okolo päťdesiat ľudí sa tu už určite motá. Terasa obsadená, prvý stan na ľavej strane od chaty sa už dvíha k výšinám. Posilnení kávou začíname aj my stavať svoj stanový domček na dnešnú noc.  Asi 100 metrov od útulne sa nachádza studnička. Prudký prúd ľadovej vody je nám teraz väčším balzamom než horúca vaňa doma. Osviežime sa a doplníme tekuté zásoby. Keď sú tvár, ruky a nohy čisté, stane sa z ošúchaného človeka zrazu nový človek. Okolo pol siedmej vchádzame do útulne na polievku. V dnešný deň sa vraj zjedli už tri hrnce šošovicovej a jednej hrniec gulášovej polievky. Polievka sa minula, párky síce ešte majú, ale po chlebe ani chýru. Navrhujeme párky s horalkami. Ešteže plechovkové pivo sa nájde. Nová polievka bude vraj o hodinku, ale nám sa predsa len ešte ušla posledná spodná vrstva zo šošovicovej polievky. O chutí sa radšej nebudeme baviť, ale aspoň že bola teplá. Ako málo niekedy stačí k šťastiu.  Útulňa je totálne vyjedená, ale pri tom množstve turistov, ktorí sem prichádzajú, sa ani nedivíme.

Sme sklamaní z opitosti chatárov. Istá pracovná morálka by predsa len mohla zavítať i do týchto končiarov. Tiež sa zamýšľame nad názvom, prečo sa útulňa volá útulňou, keď sa tvári ako chata, za pobyt na zemi je pýtaných sedem eur na hlavu a ponúka jedlo s pitím. Nebolo by lepšie nazývať veci pravými menami, v tomto prípade útulňu chatou? Nevieme, ale máme z toho miesta zvláštny a  nie veľmi pozitívny pocit. Na druhej strane nám neprináleží hodnotiť tento problém. Sme  radi, že sme vôbec mohli niečo zakúsiť. Snáď to bude nabudúce príjemnejšie. Chyba môže byť samozrejme  aj v nás. Sme zvyknutí na aké také pohodlie a navyše, asi sme už starí na tieto vystrájačky a chaos (...na chate sme boli jedny z najmladších...).

Radšej máme  svoj pokoj. Sme šťastní, že máme svoje útočisko v novom stane a nezávidíme tým, ktorí budú spať na zemi v útulni. Je ich viac než maku a skôr ako o dvadsiatej druhej sa nemôžu uložiť.  Večerný oddych a ranné prebudenia v spojení s horami sú najkrajšími momentmi na turistike. Šťastie a pokoj sa dajú krájať. Ráno pred ôsmou vyrážame v ústrety novému dňu, sobote. Nohy už cítia prejdené kilometre, ale my sa nevzdávame. Prvým veľkým cieľom je Chopok. Z chaty vystupujeme ostrým kopcom na hrebeň. Dobíjame sa výhľadmi - Ružomberok, Liptovská Mara, neskôr Vysoké Tatry a po pravici údolie smerom na Podbrezovú.

Uvedomujeme si nádheru a malosť našej krajiny. Koľko dokážeme prejsť po vlastných nohách, ako blízko sú od seba všetky mestečka a delia nás “len” kopce. Ako vedia kopce zmeniť tradície a povahu daného kraja. Cestou krásnym prešľapaným chodníkom sa dostávame na vrchol Chabenec. Kde tu sa k nášmu putovaniu pridajú i rýchlobežiaci kamzíci. Tie ľahké nohy by sme si s nimi veľmi radi vymenili. Čím viac sa blížime k Chopku, tým viac mravcov - ľudí sa motá okolo. Prestáva nás baviť zdraviť sa každých pár sekúnd, aj keď doteraz bolo vzájomné zdravenie sa turistov samozrejmosťou. Posledný úsek pred stanicou Chopku je vydláždený prírodnými kameňmi, vhodný aj pre terénne kočiare. Luxus sa prevrtáva i do hôr.

O tri hodinky už jeme skvelú polievku na veľmi vkusne prerobenej Kamennej chate na Chopku. Cestou na  samotný vrchol Chopku je už vytvorená celkom slušná procesia. Trošku pripomína národnú púť do Levoče, ktorá vrcholí práve v tento deň. Rozhodneme sa pokračovať ďalej a vzdialiť sa od tohto ruchu. Cestou na Štefáničku sa počet ľudí o čosi zmenšil, ale stále je to slušný počet. Stúpame až po Ďumbier, kde odbočíme doprava smerom k chate. Po hodinke obiehania sa s ľuďmi sa ocitáme na veľmi príjemnej Chate M.R. Štefánika. Čakajúce rady pred bufetmi hovoria o rušnom dní aj na tomto mieste. Cítime každý krok, raz pichne stehno, inokedy kríže, potom zasa píšťala, ale aspoň vieme, že sme, a tak to má byť. Od chaty ukazuje smerník dve a pol hodiny na Čertovicu.

Odtiaľ nás už ide len pár turistov. Všetko navôkol sa upokojí a my v úzadí vidíme Kráľovu Hoľu. Po ľavici sa rozprestierajú Západné a Vysoké Tatry. Začína nám byť ľúto, že musíme skončiť dnes, keď Kráľovka je už akoby na dosah. Vieme, že táto predstava v skutočnosti klame a v skutku je to ešte na dva dni poctivého šľapania. Dve hodinky stúpania a konečne klesanie na parkovisko Čertovica. Náš cieľ je dosiahnutý. Stíhame spoj do Mikuláša, všetko vyšlo podľa plánu. Ako vždy, prichádza akási nostalgia z opustenia ticha, z opustenia hôr a vrátenia sa do všedných problémov a reality. Nič nám tu dole neujde a hore sa zdá byť všetko v poriadku. Hore musí človek riešiť základné ľudské problémy a nie banality dnešného sveta. Nevadí, druhá časť hrebeňovky nás čaká opäť nabudúce a veríme, že to bude čoskoro.

Doturistikovania priatelia!